[PDF] Zborník IWF a SZV - Free Download PDF (2024)

Download Zborník IWF a SZV...

KOLEKTÍV AUTOROV

ŠPORTOVÁ PRÍPRAVA MLADÝCH VZPIERAČOV V PODMIENKACH MALÝCH ŠTÁTOV

SPORT PREPARATION OF YOUNG WEIGHTLIFTERS WITH RESPECT TO CONDITIONS OF SMALL COUNTRIES

06.11.2010 BRATISLAVA

Organizačný výbor seminára: Ing. Štefan Korpa - predseda Mgr. Gabriel Buzgó, PhD. Recenzenti: Mgr. Gabriel Buzgó, PhD. Mgr. Ján Cvečka, PhD. Mgr. Milan Sedliak, PhD. Mgr. Peter Schickhofer, PhD. Publikáciu podporili:

Športová príprava mladých vzpieračov v podmienkach malých štátov Sport preparation of young weightlifters with respect to conditions of small countries © Kolektív autorov Za odbornú, terminologickú, grafickú a jazykovú úpravu jednotlivých príspevkov zodpovedajú autori.

Vydal:

ICM AGENCY Mlynarovičova 5, 851 03 Bratislava mobil: 0903 763 250 e-mail: [emailprotected]

Vytlačil:

ABL Print, e-mail: [emailprotected]

Rozsah 146 strán, prvé vydanie, náklad 150 výtlačkov, vydané v Bratislave, v roku 2010.

ISBN EAN

978-80-89257-26-3 9788089257263

Predslov Genéza úspechu športového odvetvia tkvie v systematickej a dlhodobej príprave, ktorá vyžaduje odborný prístup a neustálu inováciu metodiky práce. Tendencie súčasného športu vyžadujú venovať maximálnu pozornosť vplyvu telesného zaťaženia na zdravie mladého športovca a zároveň zvýšiť starostlivosť o športujúcu mládež. Úspešnosť športového odvetvia bude zabezpečená len v prípade, ak sa nezmení hierarchia cieľov a zásad športového tréningu detí a mládeže, kým snaha zvyšovať športovú výkonnosť nepôjde na úkor zdravia mladých športovcov. Prístup trénera budeme môcť považovať za zodpovedný, ak počas prípravy mladých športovcov sa bude opierať o najnovšie, vedecky podložené poznatky z tejto oblasti. V mene Slovenského zväzu vzpierania by som sa chcel poďakovať IWF za podporu iniciatívy organizovať seminár trénerov vzpierania. Poďakovanie patrí aj autorom, ktorí prostredníctvom publikovaných príspevkov prispeli k rozšíreniu poznatkovej bázy domácich ako aj zahraničných trénerov. Realizácia seminára trénerov tvorí súčasť metodického riadenia celoživotného vzdelávania a školenia trénerov, zároveň slúži na priblíženie krásy tohto rýchlostno-silového športového odvetvia širokej odbornej verejnosti.

PhDr. Pavol Mutafov, v.r. predseda SZV

OBSAH

prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, PhD. ZDRAVOTNÉ ASPEKTY SILOVEJ PRÍPRAVY DETÍ A ADOLESCENTOV OPTIMALIZÁCIA ZAŤAŽENIA MLADÝCH VZPIERAČOV

● HEALTH IMPLICATIONS OF BUILDING STRENGTH FOR CHILDREN OPTIMALISATION OF TRAINING LOADS FOR YOUNG WEIGHTLIFTERS

Doc. Marián Vanderka, PhD. PERIODIZÁCIA SILOVEJ PRÍPRAVY V ROČNOM CYKLE S AKCENTOM NA OSOBITOSTI VEKOVÝCH KATEGÓRIÍ

● PERIODIZATION OF STRENGTH TRAINING ON A YEARLY CYCLE WITH EMPHASIS ON THE AGE GROUPS

Imre Zsuga VÝBER TALENTOV VO VZPIERANÍ – MODEL A REALITA ● SELECTION PROCESS FOR TALENTED YOUNG WEIGHTLIFTERS - IDEAL VERSUS REALITY

PaedDr. Viktor Bielik, PhD. MOŽNOSTI DIAGNOSTIKY ZDRAVOTNÉHO STAVU A TRÉNOVANOSTI V SILOVÝCH ŠPORTOCH

● HEALTH CARE AND ASSESSMENT OF TRAINABILITY IN STRENGTH AND CONDITIONING

RNDr. Mariana Šelingerová, PhD., Peter Šelinger, Mgr. Gabriel Buzgó, PhD. APLIKÁCIA ANTROPOLOGICKÝCH METÓD V ŠPORTOVEJ PRÍPRAVE MLADÝCH VZPIERAČOV

● APPLICATIONS OF ANTHROPOLOGICAL METHODS IN SPORT TRAINING OF WHEIGHTLIFTERS

Mgr. Petr Krol, Petr Krol ml. ASPEKTY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY MLADÝCH VZPĚRAČŮ ● THE ATTRIBUTES OF PSYCHOLOGICAL TRAINING OF YOUNG WEIGHTLIFTERS

Mgr.Milan Sedliak, PhD. TESTOVANIE HORMONÁLNEHO PROFILU V SILOVÝCH ŠPORTOCH ● HORMONAL PROFILE TESTING IN STRENGTH SPORTS

Mgr. Gabriel Buzgó, PhD., RNDr. Mariana Šelingerová, PhD., Peter Šelinger, Mgr. Ľudovít Buzgó MINERÁLNA HUSTOTA KOSTÍ MLADÝCH VZPIERAČOV - ZDRAVOTNÉ ASPEKTY MLÁDEŽNÍCKEHO VZPIERANIA● BONE MINERAL DENSITY OF YOUNG WEIGHTLIFTERS - HEALTH ASPECTS OF YOUTH WEIGHTLIFTING-

Mgr. Tomáš Mihalík VÝZNAM TRÉNINGU SVALOV HLBOKÉHO STABILIZAČNÉHO SYSTÉMU V PREVENCII VERTEBROGÉNNYCH PORÚCH ŠPORTOVCOV

● IMPORTANCE OF DEEP STABILIZATION SYSTEM MUSCLES TRAINING IN THE PREVENTION OF ATHLETES VERTEBROGENIC DISORDER

106

Mgr. Matej Vlašič STABILIZÁCIA A PORANENIA MÄKKÝCH ŠTRUKTÚR KOLENNÉHO KĹBU V ŠPORTE

● KNEE STABILIZATION AND SOFT STRUCTURES INJURY IN SPORT

114

Mgr. Peter Schickhofer, PhD. NOVÉ METÓDY DIAGNOSTIKY A ROZVOJA SILOVÝCH SCHOPNOSTÍ ● NEW METHODS OF DIAGNOSTIC AND DEVELOPMENT OF STRENGTH ABILITIES

121

Mgr. Ján Cvečka, PhD. VPLYV MECHANICKEJ VIBRAČNEJ STIMULÁCIE

V UZAVRETOM KINETICKOM REŤAZCI NA VYBRANÉ PARAMETRE SILOVÝCH SCHOPNOSTÍ

● EFFECT OF SERIAL STRETCH LOADING APPLIED IN CLOSED KINETIC CHAIN ON SELECTED PARAMETERS OF STRENGTH CAPABILITIES

130

Doc. Marián Vanderka, PhD., prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, PhD., Mgr. Tomáš Mihalík, Mgr. Adrián Novosád ROZVOJ SILOVÝCH SCHOPNOSTÍ BEZ A S PROTIPOHYBOM ● ADAPTATION EFFECTS OF EXPLOSIVE WEIGHT TRAINING WITH VS. WITHOUT COUNTER-MOVEMENT 136

ZDRAVOTNÉ ASPEKTY SILOVEJ PRÍPRAVY DETÍ A ADOLESCENTOV OPTIMALIZÁCIA ZAŤAŽENIA MLADÝCH VZPIERAČOV

HEALTH IMPLICATIONS OF BUILDING STRENGTH FOR CHILDREN OPTIMALISATION OF TRAINING LOADS FOR YOUNG WEIGHTLIFTERS

prof. PaedDr. Tomáš Kampmiller, PhD. Fakulta telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského, Bratislava Faculty of Physical Education and Sports, Comenius University in Bratislava ABSTRAKT Príspevok diskutuje zdravotné riziká rozvoja silových schopností mládeže. Vyvracia mýty negatívneho ovplyvňovania rastu mladého organizmu (poškodenia rastových štrbín), častých zranení alebo mýtus nepriaznivého vplyvu zvýšeného vnútrohrudníkového tlaku. Oboznamuje s poznatkami o adaptačných efektoch silového tréningu mládeže najmä prostredníctvom neuroregulačných mechanizmov zvyšujúcich veľkosť svalovej sily až o 50%. Čiastková hypertrofia sa po dlhodobom zaťažení objavuje aj u detí. Pozitívne účinky silového tréningu mládeže sa prejavujú v zlepšení športového výkonu, pripravenosti na špecifické zaťaženie, zvýšeným sebavedomím ba dokonca zlepšením zdravotného stavu a znížením rizika poranení. Medzi základné zásady rozvoja sily mládeže patria poznanie zdravotného stavu, vekových a pohlavných osobitostí, postup od všeobecného k špeciálnemu, vysoká úroveň techniky cvičení, primeranosť objemu, intenzity, zložitosti a spôsobu organizácie podnetov. Vyhýbame sa metóde 1RM a kopírovaniu vzpieračského tréningu dospelých. Pri rozvoji sily dôsledne dbáme na rozcvičenie, rozvoj kĺbovej pohyblivosti a na veľký rozsah pohybu. Postupujeme od pomalého dynamického posilňovania k rýchlejším až výbušným formám. V závere príspevku sú uvedené zásady prípravy tréningových programov vzpieračov začiatočníkov od 10 až 11-ročných po 15 až 16-ročných športovcov a inovatívne prístupy v posilňovaní s balančnými pomôckami. Kľúčové slová: silová príprava detí, zdravotné aspekty, optimalizácia zaťaženia ABSTRACT The contribution discuss health risks of strength development for youth. It disproves the myths of negative influence of strength development on growth of young organism (damage of growth plates), frequent injuries, or myth of bad effect of elevated intrathoracic pressure. It reports on knowledge of adaptation effects of youth strength training mainly through neuroregulatory mechanisms, which increase muscle strength for 50%. Partial hypertrophy after long-lasting loading occurs in case of children as well. Positive impact of strength training on children shows in improving sport performance, readiness for specific loading, -7-

higher self-confidence, health improvement, reduction of the risk of injuries. Fundamental principles of strength development are: knowledge of an individual health situation, age and gender differences, progression from the general to the special, high level of technique of exercises, accuracy of volume, intensity, complexity and the method of organization of stimuli. We avoid 1RM method and copying of weightlifting training of adults. When developing strength we emphasis warm-up, joint mobility, and range of movement. We proceed from slow, dynamic weight training to quicker, explosive forms. At the end of contribution there are introduced principles of preparation of training programs for weightlifters - beginners from 10 - 11 years old to 15 - 16 years old athletes and innovative approaches to strength development by use of balance training equipment. Key words: building strength for children, health implications, optimization of training loads ČO JE TRÉNING SILY A KTORÉ FAKTORY JU OVPLYVŇUJÚ? Väčšinou znamená utkvelú predstavu posilňovacích cvičení s činkami alebo na posilňovacích trenažéroch. Táto predstava nemusí byť v každom prípade presná. Rozvoj, nárast svalovej sily nastane vždy, ak je zaťaženie väčšie ako obvykle a nemusí sa týkať veľkosti závažia. Zaťaženie v prípade rozvoja sily obsahuje niekoľko faktorov (objem, intenzitu, počet opakovaní, veľkosť vonkajšieho odporu, počet sérií, trvanie odpočinku). To, či sa bude sila stále zväčšovať, záleží na postupnom zvyšovaní zaťaženia a na pravidelnom opakovaní. Sila ako pohybová schopnosť človeka je produktom svalov. Napriek tomu musíme brať do úvahy aj ďalšie prvky pohybového aparátu, ako sú šľachy, väzivá, chrupavky a kosti. Pomocou tzv. pasívneho pohybového systému prenáša človek svoju svalovú silu na vonkajšie prostredie. Z toho vyplýva, že rozvoj silových schopností ovplyvňuje aj rozvoj pasívneho pohybového systému a následne vplýva na nervový, obehový a dýchací systém. Cez posledné dva sa energia dostáva do pracujúcich svalov. Pri takomto komplexnom ponímaní problému sa posilňovanie javí ako veľmi prospešné aj v detskom veku za predpokladu, že sa bude diať pod odborným vedením na základe súčasných poznatkov. Na začiatku silového tréningu ovplyvňujú veľkosť prejavenej svalovej sily najmä neuroregulačné mechanizmy. Je to hlavne množstvo motorických jednotiek zapojených do pohybu a frekvencia aktivácie. Keď je zaťaženie systematické a dlhotrvajúce objavuje sa faktor hypertrofie založený na zväčšení svalového prierezu. Je to jeden z najdôležitejších faktorov zvyšovania svalovej sily. Synchronizácia motorických jednotiek sa prejavuje najmä pri vysokej intenzite. Pri nízkej intenzite je práca asynchrónna a motorické jednotky sa zapájajú striedavo. Medzisvalová koordinácia sa prejavuje v spolupráci agonistov zapojených do pohybu súčasne alebo podľa časového vzoru. Stupeň -8-

neurálnej inhibície čiže útlmu antagonistov ovplyvňuje silu agonistov znížením vnútorného odporu. Elastická energia vo forme aktívnej a pasívnej zložky taktiež zvyšuje veľkosť svalovej sily. Pasívna vzniká na základe natiahnutia elastického pohybového aparátu, ktorý je schopný čiastočne akumulovať premenenú kinetickú energiu. Aktívna zložka je prejavom reflexných mechanizmov (SSC – cyklus natiahnutia a skrátenia) uplatňovaný pri prudkých protipohyboch. Rýchle natiahnutie svalov v excentrickej kontrakcii má za následok reflexné posilnenie koncentrickej kontrakcie. Mohli by sme hovoriť ešte o ďalších faktoroch antropometrického, biomechanického a svalovo-typologického (typy svalových vlákien) charakteru. VÝVIN SVALOVEJ SILY DETÍ Napriek tomu, že v momente narodenia sú v prípade zdravého novorodenca funkčné všetky orgány, zďaleka nedosahujú celkovú zrelosť. Táto nezrelosť sa prejavuje veľkosťou ale aj funkčnosťou. Zrelosť nastáva až vo veku 16 – 20 rokov, ale počas individuálneho vývinu sa objavujú orgánové odlišnosti. Najrýchlejšie sa vyvíja nervový systém, ktorý vo veku 8 rokov dosahuje až 95 % svojej zrelosti. Táto skutočnosť vplýva najmä na oblasť motorického učenia a deti v tomto veku sú schopné osvojiť si zložité pohybové činnosti, ktoré sú obmedzované iba úrovňou vývinu pohybového aparátu. Ten je oproti nervovému aparátu značne oneskorený. Vo veku 8 rokov nedosahuje ani 50 % svojej celkovej zrelosti. To je príčinou toho, že detský organizmus nedosahuje vysokú úroveň výkonnosti, ktorú by nervový, riadiaci systém už umožňoval. Práve pre túto skutočnosť môže primeraný rozvoj silových schopností priaznivo ovplyvniť správny vývin pohybového systému. Hormonálny život mladého organizmu je v predpubertálnom období veľmi mierny. Až počas puberty nastane výrazná zmena najmä v oblasti produkcie pohlavných hormónov. Androgénne hormóny významne ovplyvnia vývin objemových ukazovateľov pohybového systému, ktorý sa mení najprv do dĺžky a neskôr aj do objemu (priečny prierez). Takmer lineárne so svalovým objemom rastie aj svalová sila, ktorá zabezpečuje stabilitu v kĺbových spojeniach pri zvýšených momentoch sily v dôsledku dĺžkových zmien. Objem svalovej hmoty sa reguluje prostredníctvom hormonálnej produkcie tzv. anabolických hormónov. V dôsledku silového zaťaženia sa v dospelom veku zvýši hladina anabolických hormónov a vznikne hypertrofia svalstva. Otázkou je, či sa genetický kód v produkcii hormónov dá ovplyvniť silovým tréningom v období, keď ešte nie je funkcia žliaz na najvyššej úrovni (v dospelosti). Väčšina výskumov v tejto oblasti dokazuje, že silový tréning v predpubertálnom období nemá za následok zvýšenú produkciu androgénnych hormónov. To dokazuje predchádzajúce zistenia, že v predpubertálnom období sa objem svalovej hmoty príliš nemení ani vplyvom silového zaťaženia (Kraemer et al., 1989; Ozmun et al., 1994). Napriek tomu boli zaznamenané zvýšené prírastky svalovej sily aj v predpubertálnom období. To dokazuje -9-

skutočnosť, že sila je ovplyvnená nielen svalovým prierezom, ale aj množstvom zapojených motorických jednotiek (vnútrosvalová koordinácia) a tzv. medzisvalovou koordináciou, ktorá priaznivo ovplyvňuje energetické pôsobenie svalových skupín a znižuje veľkosť negatívne pôsobiacich svalových síl. Práce (Faigenbaum et al., 1993., Westcott., 1991, 1992, 1993), jednoznačne dokazujú, že rovnako dlho trvajúce a relatívne rovnako veľké silové zaťaženie v predpubertálnom období má za následok relatívne rovnako veľké zvýšenie svalovej sily ako u dospelých. 10- po až 11-ročné deti zvýšili svoju silu kolennej extenzie po dvojmesačnom zaťažení 3-krát týždenne o 66 % (Westscott, 1992), o 55 % (Westcott, 1993 a o 74 % (Faigenbaum, 1993). V prípade 14-ročných cvičencov pri rovnakom spôsobe zaťažovania sa zvýšila sila o 63 % (Westscott et al., 1991). Pritom počas cvičenia nevznikli žiadne zranenia. ZDRAVOTNÉ RIZIKÁ SILOVÉHO TRÉNINGU DETÍ A ADOLESCENTOV Podľa Hamara, Kampmillera (2009) tradičné obavy zo zvýšeného rizika vyplývali skôr z viac menej zjednodušených predstáv o škodlivosti veľkých síl, ktoré pôsobia na pohybové ústrojenstvo mladého organizmu, ako na serióznych epidemiologických sledovaniach. Kritické zhodnotenie prác, ktoré sa touto problematikou zaoberali (Docherty et al., 1987) ukazuje, že aj keď sa poranenia pri silovom tréningu vyskytujú, ich frekvencia v skutočnosti nie je vyššia ako v ostatných, pre deti odporúčaných športových odvetviach. Najviac, ako ukázala analýza 17 000 poranení, ktoré vznikli v súvislosti so silovým tréningom (Faigembaum et al., 1996), k väčšine z nich došlo buď doma, alebo v škole pri cvičeniach vykonávaných živelne, bez odborného dohľadu. Pri ich vzniku zohrávajú rozhodujúcu úlohu nesprávna technika vykonávania cvičení ako aj používanie neprimeraných hmotností a príliš vysoký objem zaťaženia. Tieto rizikové faktory možno veľmi podstatným spôsobom redukovať, ak sa cvičenia vykonávajú pod dohľadom skúseného telovýchovného pedagóga, ktorý zabezpečí dodržiavanie fyziologických zásad silového tréningu a rešpektovanie osobitostí detského organizmu. Toto tvrdenie nie je iba logickou dedukciou vyplývajúcou z vyššie citovanej práce, ale potvrdzuje ho aj novšie prospektívne sledovanie programu silového tréningu pod odborným vedením (Faigembaum, Micheli, 2000). Zo zdravotných rizík, ktoré sa spájajú so silovými cvičeniami detí, sa osobitne zdôrazňovalo poškodenie epifyzárnych rastových platničiek s možnými negatívnymi dôsledkami na rast postihnutej končatiny. V literatúre možno nájsť niekoľko prác, ktoré popisujú takýto typ poškodenia u mladých jedincov aj v súvislosti so silovým tréningom. Podrobná analýza týchto ojedinelých kazuistík (Faigembaum,Wescott, 2000) však ukazuje, že aj pri vzniku tohto typu poškodenia významnú úlohu zohrávala nesprávna technika cvičení, používanie nadmerných hmotností a prehnaného objemu cvičení v dôsledku absencie odborného vedenia a neadekvátneho dohľadu. Na druhej strane sa výskyt poranenia epifyzárnych chrupaviek neuvádza v žiadnej z prospektívnych štúdií, -10-

v ktorých silové cvičenia rešpektovali vekové špecifiká a vykonávali sa pod odborným dohľadom. Silový tréning bol v minulosti obviňovaný z negatívneho účinku na celkový rast mladého organizmu prostredníctvom negatívneho mechanického pôsobenia na epifyzárne rastové chrupavky. Tieto obavy mali svoje korene v štúdii (Falk, Mor, 1996), kde bol takýto negatívny efekt zistený u detí vystavených ťažkej fyzickej práci. Štúdia však nebrala do úvahy iné možné faktory ako napr. nedostatočnú výživu, ktoré mohli byť zodpovedné za spomalenie rastu. Na druhej strane sú výsledky nedávno publikovaného sledovania (Falk, Tenenbaum, 1996), ktoré u mladých jedincov zúčastňujúcich sa na dlhodobom programe silového tréningu, nepreukázalo žiadne obmedzenie rýchlosti rastu ani konečného telesného vzrastu. ADAPTÁCIA MLÁDEŽE NA SILOVÝ TRÉNING Teoretickou bázou pre pochybnosti o účinnosti silového tréningu u detí bol nedostatok testosterónu, ktorého pôsobenie sa považovalo za základnú podmienku svalovej hypertrofie a prírastku sily. Takúto koncepciu podporovali aj viaceré staršie štúdie (Flanagan et al., 2002; Gui, Micheli, 2001), ktoré nepreukázali zlepšenie svalovej sily nad rámec prirodzeného prírastku ako prejavu rastu. Postupnú zmenu skeptických názorov na účinnosť silových cvičení u detí priniesli novšie sledovania (Heidt et al., 2000; Hejna et al., 1982; Hewett et al., 1999), ktoré preukázali, že zlepšenie sily u detí je možné. Predpokladom takýchto pozitívnych zmien je, že sledované obdobie je dostatočne dlhé a v tréningu sa používajú cvičenia dostatočnej intenzity a objemu. Práve nesplnenie týchto predpokladov bolo, ako ukázali spätné analýzy, príčinou nepreukázania účinkov silových cvičení v starších štúdiách. Prírastky sily sa v uvedených sledovaniach netrénovaných detí pohybovali po 8 až 12-týždňových programoch tvorených rôznymi kombináciami, počtami sérií a opakovaní v rozsahu 30 až 50 %. Takéto zlepšenie je porovnateľné s efektom silového tréningu u netrénovaných dospelých, aj keď zlepšenie v absolútnych hodnotách býva vzhľadom na nižšie východiskové hodnoty menej výrazné. Vo väčšine štúdií, ktoré preukázali účinnosť silového tréningu u detí, neboli prírastky sily sprevádzané zvýšením obvodov trénovaných končatín. Zlepšenie svalovej sily sa preto pripisuje zmenám neuroregulačných mechanizmov, predovšetkým zlepšeniu schopností súčasnej aktivácie viacerých motorických jednotiek, zmierneniu aktivácie antagonistov a zlepšeniu medzisvalovej koordinácie. Najvýraznejší podiel pripadá na zlepšenie schopnosti súčasnej aktivácie viacerých motorických jednotiek. Vyšší potenciál na zlepšenie tejto schopnosti súvisí so skutočnosťou, že netrénované deti sú schopné pri maximálnej kontrakcii aktivovať menej motorických jednotiek ako dospelí (Holloway et al., 1988). Neprítomnosť hypertrofických adaptačných zmien pri silovom tréningu však nebýva absolútna. Je dobre známe, že kratšie -11-

tréningové programy nevedú k hypertrofii ani v skupinách dospelých aj napriek tomu, že im nechýba testosterón. Morfologické adaptačné zmeny možno zaznamenať spravidla až po 6 až 8 týždňoch systematických silových cvičení. Podobne sa aj u detí ukázalo, že ak silový tréning trvá dlhšie ako 5 mesiacov a použijú sa presné zobrazovacie techniky (ultrazvuk, resp. počítačová tomografia) možno aj napriek neprítomnosti zmien obvodov trénovaných končatín odhaliť síce malé, ale štatisticky významné zmeny prierezu zaťažovaných svalových skupín, ktoré presahujú prirodzený prírastok podmienený rastom detského organizmu (Kato, Ishiko, 1964). U chlapcov sa tento mechanizmus prechodom do puberty zvýrazňuje, kým u dievčat zostáva podiel hypertrofie na adaptačných zmenách, aj napriek intenzívnemu tréningu v dôsledku pretrvávajúcej nízkej hladiny androgénov, naďalej obmedzený. POZITÍVNE ÚČINKY SILOVÉHO TRÉNINGU DETÍ A MLÁDEŽE Tradičným motívom využívania silového tréningu u detí bolo zlepšenie športového výkonu. Tak praktické skúsenosti trénerov mládeže, ako aj exaktné vedecké sledovania ukazujú, že aj u detí sa zvýšenie svalovej sily prejavuje zlepšením výkonnosti v celom rade rýchlostno-silových motorických testov ako napr. vertikálny výskok, akceleračná a maximálna rýchlosť, či hod plnou loptou (Lillegart et al., 1997; Mazur et al., 1993; Mersch, Stoboy, 1989). Keďže mnohé športy majú výraznú rýchlostno-silovú zložku, možno oprávnene očakávať, že ich zlepšenie sa priaznivo prejaví na pohybovom výkone. Zlepšenie výkonnosti zvyšuje sebavedomie a posilňuje záujem o vykonávanú pohybovú aktivitu, čo má význam nielen v oblasti vrcholového ale aj v oblasti záujmového športu. Ukazuje sa, že popri priaznivom vplyve na motorické schopnosti a výkonnosť v mnohých športoch má silový tréning aj u detí celý rad priaznivých zdravotných účinkov. Tieto môžu byť buď priame alebo sa prejavujú nepriamo prostredníctvom znižovania rizika poranení. Dokazuje to aj štúdia Buzgó (2010), ktorá preukázala pozitívny vplyv posilňovania na denzitu kostí adolescentov. ZÁKLADNÉ ZÁSADY ROZVOJA SILY MLÁDEŽE Pred začatím silového tréningu je nevyhnutné mať informáciu o zdravotnom stave. Intelektuálny a citový vývin detí musí byť dostatočný na to, aby rešpektovali inštrukcie trénera a boli schopné realizovať pohyby na požadovanej technickej úrovni. Silovú prípravu môžu odborne viesť len takí tréneri, ktorí ovládajú vekové, pedagogické a biologické osobitosti detského organizmu a disponujú najnovšími odbornými poznatkami z danej oblasti. Silová príprava musí zabezpečovať dostatočnú všestrannosť a všeobecnosť a má využívať širokú škálu prostriedkov, foriem zabezpečujúcich vyváženú topografiu rozvoja všetkých svalových skupín. -12-

Dostatočné rozohriatie a rozcvičenie je podmienkou správneho zaťažovania, po skončení sa vyžaduje upokojenie organizmu. Cvičenia sa majú vykonávať dynamicky (v pomalom pohybe) pomocou koncentrickej kontrakcie, počas ktorej nevznikajú veľké špičkové sily a zaťaženie je relatívne rovnomerné počas celého pohybu. Objem cvičení je relatívne veľký, intenzita malá a počet opakovaní na úrovni 6 až 12. Vyhýbame sa využívaniu metódy jednorazového maxima (1RM) a vzpieračskému ponímaniu zaťaženia dospelých. AKO POSTUPOVAŤ PRI ZOSTAVOVANÍ KONKRÉTNEHO PROGRAMU? 1. Na začiatku posilňujeme vlastnou hmotnosťou (kategória 9 až 10-ročných). 2. Cvičenia vykonávame v maximálnom rozsahu po čo najdlhšej dráhe. 3. Najprv dbáme na nácvik techniky správneho vykonávania cvičení, či už s vlastnou hmotnosťou, s jednoručnými činkami, s nakladacou činkou (obojručnou), na trenažéroch, s inými bremenami. 4. Cvičenia vykonávame malou rýchlosťou, postupne môžeme rýchlosť zvyšovať, ak si to charakter zaťaženia vyžaduje. 5. Najprv sa zameriavame na symetrické zaťažovanie všetkých svalových skupín. 6. Prvky zámernej a špeciálnej sily začíname uplatňovať po 3 – 4 rokoch posilňovania. 7. Uprednostňujeme cvičenia s voľnými činkami a závažiami, ktoré pôsobia všestrannejšie v tzv. prirodzených pohybových podmienkach. 8. Trenažéry a posilňovacie stroje, ktoré pôsobia analyticky, izolovane, bez celkovej koordinácie využívame vo vzpieračskej príprave iba doplnkovo alebo pri cielených úlohách. 9. Na udržanie silových schopností stačí jeden tréning týždenne. Pri využití dvoch tréningových jednotiek zaznamenáme mierny nárast a pri troch tréningových jednotkách v týždennom mikrocykle môžeme zabezpečiť veľmi progresívny rozvoj silových schopností. Vo veku 15 rokov môžeme začať s uplatňovaním štyroch tréningových jednotiek silového charakteru v týždennom mikrocykle. KTORÉ CVIČENIA POVAŽUJEME ZA NAJVHODNEJŠIE ? Mnohokrát ide o diskutované cvičenia, ktoré nesú v sebe podľa rozličných autorov určité riziká. Tie sa ale dajú eliminovať správnou technikou, primeranou hmotnosťou, dostatočne dlhým nácvikom s ľahkými hmotnosťami, postupným a systematickým zvyšovaním záťaže, a tým aj zaťaženia mladého organizmu. Príklady pre začiatočníkov: Hlboké drepy s prehnutým driekom (bedrovo-drieková oblasť musí byť počas celého pohybu prehnutá a stabilná). Najprv cvičíme vlastnou hmotnosťou s rukami do boku, za hlavou a neskôr vo vzpažení. Namiesto -13-

činky môžeme použiť gymnastickú drevenú tyč položenú na pleciach vpredu, vzadu, alebo ju držíme vo vzpažení. Potom vykonávame cvičenia s primeranou hmotnosťou (kovovou tyčou od 5kg alebo s nakladacou činkou) tak, aby sme zvládli 6 – 12 opakovaní v 3 – 4 sériách. Predklony, úklony, rotácie (v podrepe, v miernom stoji rozkročnom činka je na chrbte vzadu, držanie širokým úchopom). Predklony vykonávame s chrbtom prehnute ako pri drepoch. Pri rotáciách zastavujeme pohyb aktívne nohami, rukami a rotátormi trupu. Najprv použijeme drevenú gymnastickú tyč umiestnenú na pleciach vzadu, pričom rukami sa tyč pritláča na plecia. Jednotlivé cvičenia vykonávame s prestávkou 1 minúta a s 10 – 20 opakovaniami. Potom pridávame hmotnosť primerane a systematicky, po dvoch týždňoch zvyšujeme záťaž aj celkové zaťaženie. Pohyby postupne zrýchľujeme a vykonávame ich celým telom pružne. INOVAČNÉ PRÍSTUPY – FUNKCIONÁLNY ROZVOJ SILY Funkcionálny silový program môže zabezpečiť cielený rozvoj intera intramuskulárnej koordinácie, rýchlej, výbušnej a vytrvalostnej sily. Vo väčšine pohybových úloh sa stretávame s trojdimenzionálnym priestorovým pohybom, ktorý si vyžaduje vnútro- a medzisvalovú súhru a nie izolovaný rozvoj sily, v ktorom sú dominantné jednoduché pohybové vzory „vedené“ v dômyselných trenažéroch a pôsobiace na obmedzený počet svalových skupín, pričom statickú oporu tvoria súčasti posilňovacích trenažérov. Funkcionálny rozvoj silových schopností nie je samospasiteľný, ale je nevyhnutným doplnkom racionálneho rozvoja schopností. Vyžaduje si dostatok odbornosti a teoretických poznatkov zo štruktúry pohybovej činnosti, anatómie, kineziológie, fyziológie, športovej špecializácie. Aké sú základné metodické zamerania v rozvoji funkcionálnej sily? 1. Uplatňujeme viac takých cvičení, ktoré sa vykonávajú bez statickej podpory trenažérov. Vyžadujú si zapojenie centrálnych svalových skupín vytvárajúcich stabilizačný systém dynamickej a statickej rovnováhy. Vedome „nútime“ zapájať svalstvo zabezpečujúce držanie tela a súhru medzi centrálnymi stabilizátormi a periférnymi svalovými skupinami. 2. Používajme nesúmerné cvičenia hornými a dolnými končatinami. Striedavé používanie končatín zabezpečí všestrannejší rozvoj silových schopností súbežne s rozvojom medzisvalovej koordinácie potrebnej vo väčšine športov a v bežnom živote. 3. Popri izolovane pôsobiacich cvičeniach využívame komplexné viackĺbové pohyby, ich kombináciu s prvkami rytmizácie a zapájania pružinových kinematických reťazcov. Popri trenažéroch s jednoznačne zadefinovanými pohybmi viac využívajme voľné činky. 4. Aj izolovane pôsobiace cvičenia môžeme využiť funkcionálne tým, že ich vykonávame na nestabilnej podložke, fit lopte, labilnej lavičke a pod. -14-

Cvičenie dostane novú dimenziu, ktorá zabezpečí všestrannejší rozvoj silových schopností. 5. Pri rozvoji brušného svalstva využívajme najrozličnejšie cvičenia a ich kombinácie, aby sme sa vyhli „chudobným pohybovým vzorom a izolovanému pôsobeniu.“ V čom sú výhody funkcionálneho rozvoja silových schopností ? Okrem základného rozvoja sily zabezpečuje aj rozvoj neuromuskulárnych systémov na báze intra- a intermuskulárnej koordinácie. Rozvíja kinesteticko – diferenciačné, rovnováhové a kinesteticko – priestorové schopnosti, ktoré sa dajú do pohybových štruktúr daného športu lepšie integrovať. Nevznikajú „slabé“ články v kinematickom reťazci, ktoré sú častejším zjavom pri analytickom posilňovaní. Vytvára sa spojovací článok medzi všeobecne rozvíjajúcim a špeciálnym rozvojom sily. V dôsledku odstránenia nedostatočnej koordinácie a pružnosti sa zužuje riziko zranení. INOVATÍVNE NÁČINIE A NÁRADIE V POSILŇOVANÍ Ako kompenzačné cvičenia môžeme označiť variabilný (prispôsobivý) súbor jednoduchých cvičení v jednotlivých cvičebných polohách, ktorý môžeme účelne modifikovať (meniť, prispôsobovať, variovať) s využitím rôzneho náradia a náčinia (Bursová, 2005). Používané náčinie: Fitball (veľká pružná lopta), expander (theraband), BOSU (nestabilné náradie v tvare odseknutej gule s vypuklou pružnou plochou a pevnou, rovnou plochou, využíva sa v oboch polohách, jedna je stabilnejšia a druhá labilnejšia), malé mäkké lopty (softball, overball), tyč, penové valce, jednoručné činky. Pri dodržaní didaktických zásad sa práve kompenzačné cvičenia môžu stať najspoľahlivejšou metódou prevencie a súčasne najúčinnejším prostriedkom, ako zmierniť alebo odstrániť už vzniknutú funkčnú poruchu pohybového systému. Pri pravidelnej aplikácii kompenzačných cvičení môže každý ovplyvniť kvalitu správneho držania tela, pohybové reťazce a stereotypy a vyváženosť posturálneho (op*rného) systému svalstva. Racionálne a zámerne vedený pohyb môže napomáhať pri odstraňovaní nesprávnej techniky vykonávania jednotlivých cvičení, pri prebudovaní nesprávne zafixovaných pohybových vzorov. Súčasne vytvára najvhodnejšie podmienky na koordináciu svalov, t.j. fyziologicky správne zapájanie jednotlivých svalov a svalových skupín do pohybového vzoru. Až po úplnom osvojení si správnych pohybových vzorov je vhodné začať pohyb vykonávať vyššou rýchlosťou bez ovplyvnenia kvality presnosti vykonania. V prípade potreby je možné použiť doplnkovú záťaž, malé činky, gumové expandre a iné. V opačnom prípade je pohyb vykonávaný zapojením priľahlých svalových skupín, čo sa prejaví obmedzenou funkčnosťou zaťažovaného svalu s následným poklesom športovej výkonnosti. Nemalou mierou k správnemu držaniu tela -15-

prispieva brušné svalstvo, ktoré v spolupráci s vystieračmi chrbta zabezpečuje správnu polohu a postavenie driekovej chrbtice. Zaradenie cvičení s nestabilnou podložkou je zacielené aj na túto svalovú skupinu. Takže popri estetickom prínose posilňovania brušných svalov výrazne prispievame k lepšiemu držaniu tela. Stačí do klasického posilňovacieho tréningu zaradiť pri cvičeniach v stoji, stoj na BOSU a pri cvičeniach v sede zameniť lavičku za FITBALL. Nestabilita, ktorú tieto jednoduché pomôcky poskytujú, zamestnáva práve brušné svaly a svaly driekovej časti chrbtice. Odoberajú časť opory a precvičované svaly tak zaťažujeme viac izolovane. Stačí použiť menšie činky a preťažovanie kĺbového aparátu sa tým znižuje. Samozrejme, že sa zvyšuje nutnosť zvýšenej koncentrácie na samotnú realizáciu a vnímanie cvičenia. Ďalšou novinkou je aquahit s dynamickým premiestňovaním ťažiska (vody) vo vaku, čo vytvára nestabilné balančné podmienky. OPTIMALIZÁCIA ZAŤAŽENIA MLADÝCH VZPIERAČOV Východiskom optimalizácie sú niektoré všeobecné zásady tréningového zaťaženia. Ide najmä o zásadu: - ochrany zdravia a integrity osobnosti, - postupného zvyšovania zaťaženia, - nepretržitého zaťažovania a všestrannosti, - individuálnych daností a osobitostí, - vekovej primeranosti a primeranosti športovému veku, - adekvátneho zaťažovania, optimalizácie zaťaženia a odpočinku, - potreby plánovania – kontroly – korekcie, - nadväznosti, periodizácie, ladenia športovej formy. Na optimalizáciu zaťaženia sú dôležité pomery všeobecného a špeciálneho zaťažovania z hľadiska vekových kategórií a najmä z hľadiska rozvoja kondičných schopností (tab. 1, tab. 2). Tabuľka 1: Najvhodnejšie pomery zaťaženia z hľadiska vekových období (upravené podľa Fehéra, 2006) Vek (roky) 10 – 12 13 – 14 15 – 16 17 – 18 Všeobecná kondičná príprava (%) 60 40 30 25 Špeciálna kondičná príprava (%) 30 40 40 35 Kondičná príprava súťažných disciplín 10 20 30 40 Tabuľka 2: Odporúčania rozvoja silových schopností z hľadiska intenzity, veku a počtu opakovaní Vek Max. sila Rýchlostná sila Vytrvalostná sila Max. vytrvalostná sila 10 – 12 %/op. 70 – 80/4 – 3 60 – 70/5 – 3 55 – 65/8 – 5 75 – 85/3 – 2 13 – 14 %/op. 78 – 85/3 – 2 65 – 75/3 – 2 60 – 70/7 – 4 80 – 90/ 3 – 2 15 – 16 %/op. 80 – 90/3 – 2 70 – 80/3 – 2 65 – 75/5 – 3 85 – 95/2 17 – 18 %/op. 85 – 95/2 – 1 75 – 85/2 75 – 80/3 85 – 95/2 + 1

-16-

Kategória 10 až 12-ročných • neuplatňujeme špeciálne mezocykly v ročnom makrocykle, • uplatňujeme 6-týždňové mezocykly rovnorodého charakteru, • počítame s pôsobením všeobecného adaptačného syndrómu, • kondičná príprava má prevažne všeobecný všestranný charakter, • technická príprava je zameraná na motorické učenie od jednoduchších k zložitejším prvkom. Učíme techniku všetkých používaných pohybových prostriedkov. Zaraďujeme 2 – 3x v týždennom cykle jednu súťažnú techniku, • využívame prostriedky pohybových hier, úpolov, športových hier, plávania, atletiky (skoky, vrh a hody), plné lopty a pod., • pri nácviku techniky je počet opakovaní max. 3 raz za 2 týždne, odporúčame kontrolný test techniky. Tabuľka 3: Intenzita a objem v týždenných mikrocykloch v šesťtýždňovom mezocykle 10 až 12-ročných vzpieračov (upravené podľa Fehéra, 2006) Týždeň 1. 2. 3. 4. 5. 6. Objem (počet op.) 220 200 180 180 170 120 Intenzita (%) 75 80 85 77 90 82

Kategória 13 až 14-ročných • stále prevaha všeobecnej a všestrannej prípravy, • ročný cyklus sa začína špecifikovať na prípravné, predsúťažné, súťažné a prechodné obdobie, • mierne sa líši prípravné a pretekové obdobie z hľadiska objemu, intenzity a obsahu zaťaženia, • drepy sa vykonávajú s činkou na prsiach a na chrbte striedavo, • na začiatku súťažného obdobia sa vraciame k väčšiemu počtu opakovaní a nástupov, aby sa vytvárala súťažná silovo-vytrvalostná rezerva, • v 2., 4. a v 5. týždni šesťdňového mezocyklu sa sústreďujeme na cvičenia s jednorazovým opakovaním, • v prípravnom období je počet opakovaní 4 – 5 a v 6. týždni klesá na 1 – 3. Kategória 15 až 16-ročných • objem dosahuje na konci tejto vekovej kategórie vrchol z hľadiska týždenného počtu opakovaní, • celková príprava je prevažne špeciálna. Platí to hlavne pre kondičnú prípravu, • všeobecný adaptačný syndróm pôsobí stále menej, platí hlavne pravidlo „špeciálny podnet, špeciálna forma adaptácie“ vo všetkých zložkách tréningu, • priemerná intenzita v šesťtýždňovom mezocykle prípravného obdobia má približne tento priebeh: 70, 75, 80, 72, 90, 77 % od 1. po 6. týždeň, • v súťažnom období: 82 – 87, 87 – 92, 75 – 80, 90 – 95, 92 – 87, 82 – 72 %,

-17-

• počet opakovaní v týždennom mikrocykle 500 – 350, v 6. týždni klesá na 150 – 200 v prípravnom období, • počet opakovaní v súťažnom mikrocykle je 400 – 300, v 6. týždni klesá na 120 – 140, • počet opakovaní v jednej tréningovej jednotke dosahuje 100 – 80 a v 6. týždni 30 – 25. Záverečné poznámky V kategórii 10 až 14-ročných vzpieračov intenzita pri rozvoji maximálnej sily dosahuje prevažne 75 – 80 %. Okrem súťažných a špeciálnych cvičení používame aj všeobecné silové prostriedky, ktoré čiastočne prispievajú k zvýšeniu špeciálnej maximálnej sily. Prevažuje rozvoj techniky s väčším počtom nástupov (7 – 8) a s menším počtom opakovaní (1 – 3). Rýchlu silu rozvíjame na úrovni 60 – 65 % 1 RM. Vytrvalostnej sile sa venujeme na troch úrovniach intenzity: 60, 75 a 90 % s klesajúcim počtom opakovaní 6, 4, 2. U najmladších vzpieračov začíname na intenzite 40 – 50 %. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV AJÁN, T. – BAROGA, L. 1988. Weightlifting. Fitnes for all Sports. IWF, 1988, s. 485. BUZGÓ, G., ŠELINGEEROVÁ, M., ŠELINGER, P. 2010. Zmeny vybraných parametrov op*rného systému mladých vzpieračov. Tel. Vých. Šport, 20, 2010, č. 3, s. 2-8. DOCHERTY D et al 1987. The effects of variable speed resistance training on strength development in prepubertal boys. J Human Movement Studies 1987; 13 (8): 377-82. FAIGENBAUM A et al 1996. Youth resistance training: Position statement paper and literature review. Strength and Conditioning Journal 1996; 18 (6): 62-75. FAIGENBAUM A, MICHELI L. 2000. Preseason conditioning for the preadolescent athlete. Pediatr Ann 2000; 29: 156-61. FAIGENBAUM A, WESCOTT W. 2000. Strength and power for young athletes, Human Kinetics, Champain, 2000 FAIGENBAUM, A.D. 1993. The effects of strength tr... Pediatr.Exerc.Sci, 1993, 5, s. 339 – 346. FALK B, MOR G. 1996. The effects of resistance and martial arts training in 6 to 8 year old boys. Pediatr Exerc Sci 1996; 8 (1): 48-6. FALK B, TENENBAUM G. 1996. The effectiveness of resistance training in children: A meta-analysis. Sports Med 1996; 22 (3): 176-86. FEHÉR, T. 2006. Olympic weightlifting. Erösport szakirodalmi jegyzék. Budapest : Libri KKT, 2006. FLANAGAN S et al 2002. Effects of two different strength training modes on motor perfomance in children. Research Quarterly for Exercise and Sport 2002; 73 (3): 340-4. GUY J, MICHELI, L. 2001. Strength training for children and adolescents. J Am Acad Orthop Surg 2001; 9 (1): 29-6. HAMER, D., Kampmiller, T. 2009. Mýty a fakty o silovom tréningu detí a adolescentov. Tel.Vých. Šport, 19, 2009, č. 2, s. 2-6. HEIDT R et al 2000. Avoidance of soccer injuries with preseason conditioning. Am J Sports Med 2000; 28 (5): 659-62. HEJNA W, ROSENBERG A, BUTURUSIS D, KRIEGER A. 1982. The prevention of sports injuries in high schol students through strength training. National Strength and Conditioning Association Journal 1982; 4: 28-1. -18-

HEWETT T. et al 1999. The effect of neuromuscular training on the incidence of knee injury in female athletes. Am J Sports Med 1999; 27 (6): 699-705. HOLLOWAY J, BEUTER A, DUDA J. 1988. Self-efficacy and training in adolescent girls. J Appl Soc Psychol 1988; 18 (8): 699-19. KATO S, ISHIKO T. 1964. Obstructed growth of children´s bones due to excessive labor in remote corners. In: Kato S (Ed.). Proceedings of the International Congress of Sports Sciences. Tokyo : Japanese Union of Sports Science, 1964, s. 476. KREAMER, W.J. et al. 1989. Resistance training... Pediatr.Exerc.Sci, 1989, 1, s. 336 – 350. LILLEGART W. et al 1997. Efficacy of strength training in prepubescent to early postpubescent males and females: Effects of gender and maturity. Pediatr Rehab 1997; 1 (3): 147-57. MAZUR LJ, YETMAN RJ, RISSER WL. 1993. Weight-training injuries: Common injuries and -preventative method. Sport Med 1993, 16, 57-63 MERSCH F, STOBOY H. 1989. Strength training und muscle hypertrophy in children. In: OSEID S, CARLSEN K. (Ed.). 1989. Children and Exercise XIII. Champaign: Human Kinetics 1989: 165-82. OZMUN, J.C. et al. 1994. Neuromuscular adaptations... Med Sci Sports Exer., 1994, 26, s. 510 – 514. WESTCOTT, W.L. 1991. Safe and... Scholastic Coach, 1991, 61, 3, s. 42 – 44. WESTCOTT, W.L. 1993. Strength training research..W.R.F. N. Orleans : Idea, 1993.

Krátka charakteristika autora: Tomáš Kampmiller,*1951 profesor na FTVŠ UK venuje sa problematike športovej edukológie a športovému tréningu.

-19-

PERIODIZÁCIA SILOVEJ PRÍPRAVY V ROČNOM CYKLE S AKCENTOM NA OSOBITOSTI VEKOVÝCH KATEGÓRIÍ

PERIODIZATION OF STRENGTH TRAINING ON A YEARLY CYCLE, WITH EMPHASIS ON THE AGE GROUPS

Doc. Marián Vanderka, PhD. Katedra atletiky, Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave Faculty of Physical Education and Sports, Comenius University in Bratislava ABSTRAKT Cieľom príspevku bolo poskytnúť náhľad na vývoj a úspešné uplatňovanie periodizačných modelov v silovo-rýchlostných športoch. Klasický model periodizácie sa javí ako nie dostatočne efektívny najmä pre športovcov na vrcholovej úrovni. Výskumy ukázali, že vlnovité modely periodizácie sú efektívnejšie v porovnaní s tradičnými metódami. Nelineárne modely periodizácie silového tréningu sa efektívnejšie najmä v oblasti prírastkov maximálne silových schopností (1 RM), ale aj v parametroch výbušnej sily. Periodizáciu je nevyhnutné použiť k maximalizácii prírastkov športovej výkonnosti vo fáze vylaďovania športovej formy. Väčšina výskumov v oblasti periodizácie bola doposiaľ realizovaná na mužoch vo veku dosahovania vrcholu športovej výkonnosti a v relatívne krátkych časových úsekoch. Predložené poznatky o adaptácii, vývoji ľudského organizmu ako aj novšie poznatky v oblasti silového tréningu by mohli poslúžiť ako východiská pre periodizáciu silového tréningu mládeže a žien vzhľadom na ich nie len biologické osobitosti. Kľúčové slová: periodizácia, rozvoj, silové schopnosti, adaptácia ABSTRACT The aim of this paper is to provide an insight into the successful application of periodisation models for power and strength athletes. Coaches will find that the classical model of periodization will not suit athletes who have surpassed the novice stage and need a higher level of programming to elicit ongoing positive results. Periodization can be used to maximize the gains in muscular fitness achieved during training to help athletes "peak" at the appropriate times for competitions. Research has shown periodized programs to be superior in eliciting strength, power and body mass improvements when compared to traditional methods utilizing both single and multiple set designs. Although relatively few studies have examined the effects of periodized training, the following conclusions seem warranted. Periodized programs can result in greater strength and power (1 RM and Pmax) gains than nonperiodized multiset and single-set programs. The greater strength gains may be related to the changes in training volume found in periodized programs. A longterm goal -20-

of research concerning periodized training should be to understand why periodized training may result in greater fitness gains. If this is understood, it will be substantially easier to design optimal strength training programs to meet the goals and needs of elite athletes and the fitness enthusiast. ÚVOD Pri zvyšovaní športovej výkonnosti zohráva najdôležitejšiu úlohu predovšetkým aplikované tréningové zaťaženie (jeho výber a rozličná variabilita). Pri voľbe tréningových podnetov sa vychádza z poznania faktorov určujúcich športový výkon s prihliadnutím na vek, pohlavie a úroveň trénovanosti športovcov. Adekvátny výber prostriedkov, metód a ich modifikácia v čase je ústredným problémom riadenia športového tréningu ako procesu špecializovanej adaptácie na tréningové zaťaženie. V praxi pri voľbe tréningových podnetov sa často musíme spoliehať na odhad, empirické a praktické skúsenosti a pedagogické majstrovstvo trénera. Možno si postaviť otázku či je to dostačujúce? Úlohou trénera je nielen kvalitne naplánovať tréning, poznať možnosti zverencov, ale aj reagovať flexibilne cez spätnú väzbu a kreatívne meniť tréningové zaťaženie. Pri zostavovaní celkového tréningového plánu (zvyčajne tvorený raz ročne) vychádzame zo skutočnosti, že je rozdelený na jednotlivé mezocykly, so špecifikovanými cieľmi a zvyčajne pozostáva z prípravného obdobia, súťažného obdobia, prechodného obdobia. PERIODIZÁCIA Je určité synonymum plánu tréningu, zahrnuje rozdelenie tréningových činností do určitých časových úsekov (období) s presne určenou nadväznosťou tréningového zaťaženia a opakovaním jednotlivých cyklov za účelom vyvolania požadovaných adaptačných zmien v organizme športovca. Tento koncept má pravdepodobne veľmi hlboké historické korene a možno predpokladať, že už pred časom Antických Olympiád v Mezopotámii boli športovci pripravovaní systematicky s istými znakmi periodizácie zaťažovania. Prvé dochované písomné záznamy sú datované do rokov 129-199, ktoré sú dôkladným popisom následností pri zvyšovaní fyzickej pripravenosti, ich autorom je známy priekopník v oblasti modernej medicíny Galen z Pergamenu, ktorému hovorili aj lekár gladiátorov. Základom pre moderné ponímanie periodizácie je všeobecný adaptačný syndróm, ktorý podrobne popísal v roku 1931 Selye (1966) v svojej teórii a ako prvý použil pojem stres, ktorým rozumie súbor reakcií na vnútorné a vonkajšie zmeny narušujúce normálny chod organizmu a dokonca ohrozujúcich jeho existenciu. Reakcia organizmu na stres má niekoľko fáz kde sa spočiatku mobilizujú všetky zdroje potom dochádza k adaptácii, k rezistencii, a ak nenastane počas zodpovedajúceho striedania zaťažovania a odpočinku zotavovania, homeostáza nastáva fáza vyčerpania. -21-

LINEÁRNY ALEBO KLASICKÝ MODEL PERIODIZÁCIE V modernom ponímaní športovej prípravy možno pokladať za jedného zo zakladateľov systematického tréningu Dr. Thomasa Delormeho, ktorý v 40-tych rokoch 20. storočia využíval v rehabilitácii vojakov silový tréning založený na systéme progresívneho zvyšovania zaťaženia (PRT - progressive resistance training). Založený bol na tzv. SAID princípe (specific adaptation to impose demands), čo možno voľne preložiť ako špeciálny podnet = špeciálna trénovanosť. Delormeho princíp bol pôvodne postavený na 10RM (desať razovom maxime) z ktorého percentuálnym vyjadrením odvodzovali veľkosť záťaže, avšak už aj vtedy manipulovali nie len so zvyšovaním objemu, ale aj frekvencie tréningových dávok a znižovali intervaly odpočinku. V 50-tych rokoch v bývalom Sovietskom Zväze boli vypracované matematické modely, ktoré dodnes slúžia ako základ k tvorbe lineárnych, alebo klasických modelov periodizácie. Priekopníkom v oblasti vedy o športovom tréningu a aj periodizácii bol Matvejev (1982). V princípe išlo o počiatočné zvyšovanie objemu s následným postupným zvyšovaním intenzity a znižovaním objemu smerom k vrcholnej súťaži. (obr. 1) 12

OPAKOVANIA

10 8 6 4 2 0 1-3

4-6

7-9

10-12

TÝŽDEŇ

Obrázok 1: Počty opakovaní v sérii pri klasickom lineárnom modely periodizácie rozvoja silových schopností v 12 týždňovom mezocykle v prípravnom období. Niektorí autori rozoznávajú tri základné druhy periodizácie Bompa (2009), Zatsiorsky a Kraemer (2006), Verkhoshansky a Siff (2009). • sekvenčnú, • komplexnú • združenú -22-

Všetky môžu byť aplikované v krátko trvajúcich alebo aj v dlhodobejších mezocykloch (od 1-2 týždenných po niekoľko mesačné) rovnako v lineárnych aj vlnovitých modeloch. Každá z nich má svoje silné aj slabé stránky. Pre sekvenčnú je charakteristický akcent iba na jeden tréningový cieľ, ostatné sú zanedbávané. Vhodnejšia je pre vyspelých pretekárov. Komplexná metóda sa zameriava na všetky potrebné faktory štruktúry športového výkonu súčasne, väčšinou v rámci jedného mikrocyklu. Nachádza uplatnenie skôr u začiatočníkov a mládeže. Združená metóda periodizácie je pomerne pokrokovou. Vychádza z predpokladu, že športovec nedokáže optimálne reagovať na viac podnetov súčasne. Zameriava sa na jeden limitujúci faktor s udržaním ostatných na nezmenenej úrovni. Takéto cykly vyššie uvedení autori odporúčajú pre vrcholových športovcov v trvaní 4-8 týždňov s rovnako dlhým obdobím so znížením objemu, tak aby sa mohli prejaviť oneskorené adaptačné efekty. ADAPTÁCIA – SUPERKOMPENZÁCIA Problematika cyklického tréningového zaťažovania (PERIODIZÁCIE) je neodmysliteľne spojená zo zotavovaním (regeneráciou) organizmu športovca. Únava (telesná, psychická, celková, periférna) ako prirodzený dôsledok pohybového zaťaženia sa dočasne prejaví v znížení činnosti jednotlivých funkcií, systémov organizmu a tým aj výkonnosti. Signálom na zmenu činnosti v tréningu sú aj prejavy únavy (poruchy koordinácie, mimického a drobného svalstva, potenie, zmeny psychických reakcií, dýchania, vnímania, farby kože a poruchy rečových prejavov...). V súčasnosti je najčastejšie objektivizovaný stupeň únavy pomocou fyziologických a biochemických parametrov (špecifická váha moča, urea, kreatínfosfát, kreatínkináza, laktát, bielkovinový dusík, testosteron/kortizol, srdcová frekvencia a jej variabilita...). Fyziologická únava ako prirodzený dôsledok tréningovej práce sa môže zmeniť aj na patologickú (prepätie, pretrénovanie). Z praktického hľadiska je všeobecne známe, že meranie reakčného času, vertikálneho výskoku dáva určitú informáciu o miere okamžitej únavy športovca. Po vyvolaní únavy musí prirodzene nasledovať oddych (pasívny, resp. aktívny - zameraný na resyntézu energetických zdrojov už počas tréningu,), aby mohlo dôjsť k jej odstráneniu. Vo fáze zotavovania sa obnovujú nielen spotrebované energetické rezervy počas zaťaženia, ale podľa Jakovleva et al. (1962) sa počas superkompenzácie vytvárajú dokonca jej vyššie zásoby tak, že určitý čas presahujú východiskovú úroveň energetického potenciálu (obr. 2). Fázy zmien (energetického) potenciálu: fáza zaťaženia s čerpaním energie, fáza zotavovania so zvyšovaním výkonnosti, fáza superkompenzácie so zvýšením energetického potenciálu nad východiskovú úroveň, fáza návratu do východiskového stavu. Významným znakom zotavovania je nerovnomernosť návratu jednotlivých funkcií po rozličnom tréningovom a súťažnom zaťažení. Čím je rýchlejšie spotrebovaná energia pri jednorazovom zaťažení, tým je aj -23-

rýchlejší návrat jej hodnôt do východiskového stavu a nástup superkompenzácie. Názorne to vidieť na obr. po 20 s rýchlostnom zaťažení vysokej intenzity a po 2hodinovom vytrvalostnom behu.

Obrázok 2: Superkompenzácia po jednorazovom 2-hodinovom vytrvalostnom a 20 s rýchlostnom zaťažení; upravené podľa Jakovleva (1962) Vplyv adaptačných efektov na rozvoj výkonnostnej kapacity organizmu okrem teórie superkompenzácie vysvetľujeme teóriou využívania oneskoreného a kumulatívneho tréningového efektu (Matvejev, 1982) a zákonitosťami adaptácie v čase (Neuman, 1993). Existuje istá hierarchia adaptačných procesov v čase podľa rozloženia a postupnosti aplikovania tréningového zaťaženia (najprv sa vyvoláva hromadenie energie v bunkách, syntéza nukleovej kyseliny a potom sa dostavuje prírastok bielkovín na hypertrofiu orgánov (obr. 3). Jej približné trvanie je 6-8 týždňov. To bola aj jedna z príčin zmeny ponímania trvania mezocyklu v športovom tréningu v 90tych rokoch minulého storočia. Pôvodný konsenzus považoval za optimálne štvortýždňové trvanie mezocyklu s monotematickým zameraním. Dnes sa vo vedecky riadenej športovej príprave používajú rozličné varianty trvania mezocyklu od dvojtýždňových po niekoľkomesačné, v závislosti na súťažnom kalendári. Ak chceme hovoriť o optimalizácii, treba považovať 6-8 týždňov za minimálne trvanie mezocyklu z hľadiska trvalejších štrukturálnych zmien na úrovni transkripcie genetických kódov v orgánových systémoch ľudského organizmu. V mládežníckych vekových kategóriách výkonnostný progres viac-menej môžeme pripísať prirodzenému biologickému rozvoju organizmu a nie adaptácii na tréningové podnety. V etape športovej predprípravy a v základnej etape prípravy dosiahnutý výkonnostný progres prostredníctvom intenzívneho -24-

zvyšovania tréningového zaťaženia môže brzdiť cielený adaptačný efekt vo vrcholovej etape športovej prípravy. Výsledky adaptačných zmien môžu regresnú tendenciu preukázať v prípade, keď nedochádza k tréningovému deficitu, ale obsah zaťaženia cielených vplyvov sa zmení. Napr. ak namiesto limitujúcich silových a rýchlostných podnetov zaraďujeme aerobný obsah zaťaženia, tak môžeme očakávať zníženú úroveň silových a rýchlostných schopností. Je samozrejmosťou, že adaptačné tempo v mládežníckych vekových kategóriách a v prípade nižšej výkonnostnej úrovne je vyššie v porovnaní so staršími športovcami, resp. s vyššími výkonnostnými úrovňami. Účinné sú iba neobvyklé nové (nad prahové) podnety. Preto po 6 – 8 týždňoch rovnaký systém realizácie zaťaženia v tréningových jednotkách postupne strácajú adaptačnú silu. Je veľká pravdepodobnosť, že príčina vzniku takéhoto stavu je „zvyk“. Tento stav nemusí nastať, ak dochádza k pravidelným zmenám v obsahovej variabilite dynamiky štruktúry podnetov pri využívaní aj hraničného zaťaženia. Kedy zaradiť nasledujúci tréningový podnet, aby došlo k sumácii zmien stavov je neustále veľkým problémom, pretože poznatky o rýchlosti regeneračných procesov (tab. 1) sú teoretickým východiskom, ktoré treba podrobiť individuálnemu hodnoteniu.

Obrázok 3: Všeobecný model adaptácie na zaťaženie podľa Neumanna (1993) V súčasnosti neexistuje univerzálna stavba v športovom tréningu a mnohí poprední odborníci poukazujú na nedostatky teórie zo šesťdesiatych rokov, ktorá bola iba čiastočne výskumne overená. U začiatočníkov a mládeže a z krátkodobého hľadiska sa javí ako optimálnejšia klasická lineárna periodizácie (obr. 4; tab. 2 a 3). -25-

Tabuľka 1: Približné časové trvanie regenerácie po rôznych typoch tréningu, prevzaté od Harsányiho (2001)

Obrázok 4: Schematické vyjadrenie zaťažovania v klasickom modely periodizácie silového tréningu (upravené podľa Verkhoshansky a Siff 2009) Tabuľka 2: Model klasickej periodizácie silového tréningu podľa (Brown, 2007) Mezocyklus Hypertrofický Silový Výbušný Série 3-5 3-6 4-6 Počet opakovaní 8-12 2-6 2-4 Intenzita Nízka Stredná Vysoká Objem Veľmi vysoký Vysoký Stredný

-26-

Vylaďovací 1-3 1-3 Veľmi vysoká Nízky

Odpočinkový 3-5 12-15 Nízka Stredný

Tabuľka. 3: Príklad lineárnej periodizácie silového tréningu využitím zón podľa viacrazového maxima (RM) podľa Bompa (2009) Mikrocyklus

Zóny podľa opakovaní z maxima (RM)

3-5 sérií po 12-15RM

4-5 sérií po 8-10 RM

3-4 série po 4-6 RM

3-5 sérií po 1-3 RM

PERIODIZÁCIA ROZVOJA SILOVÝCH SCHOPNOSTÍ V ROČNOM TRÉNINGOVOM CYKLE

V modernej vedeckej a odbornej literatúre o silovom tréningu nájdeme množstvo informácii o periodizácii často krát rozporuplných Poliquin (1997), Fleck (1999), Bompa (2009), Stoppani (2008), Brown (2007), Kraemer (2008) Vekhoshansky a Stiff (2009). No takmer všetci sa zhodujú v tom, že základná postupnosť má nasledovné fázy: Fáza 1, anatomická adaptácia Niekedy označovaná ako všeobecná prípravná fáza. Fáza silového základu by mala začínať na začiatku prípravného obdobia. Športovci s nižšou kondičnou úrovňou by mali začať v priebehu prechodného obdobia. Cieľom je vytvoriť svalovú rovnováhu a základne rozvinúť svalovú topografiu všetkých svalových skupín, správne pohybové návyky ramena, trupu, bokov a kolien, celkovú rovnováhu, dynamické predlžovanie (zvyšovanie pružnosti svalov), stabilizáciu pri získavaní nových rozsahov pri pohyboch. Objem aj intenzita narastajú, 2 - 4 série po 6 - 12 opakovaní so strednou až vysokou intenzitou. Tento cyklus môže trvať od 1,5 týždňa pre trénovaného hráča po 6 a viac pre menej zdatných jedincov.

Obdobie

Obsahový zámer

Prípravné obdobie I. (Akumulačné) všeobecne rozvíjajúci mezocyklus

rozvíjanie v oblasti 3. faktorovej úrovne aj dočasne potláčajúce faktory-supresory kondičný charakter, veľký objem zaťaženia

Fáza 2, maximálna sila a výkon Pre mnohé športové špecializácie je to najdôležitejšia fáza silovej prípravy nazývaná aj zámerná fáza. Dĺžka závisí od konkrétneho športu. Cieľom je rozvoj maximálnej sily a pri súbežnej snahe o hypertrofiu a udržanie úrovne rýchlej a výbušnej sily prostredníctvom zmenšenia objemu a výrazným zvýšením intenzity. Tu sa nadobudnutá svalová rovnováha využíva na cvičenie -27-

s väčšími hmotnosťami (odpormi), narastá sila a pracovná kapacita. Objem je približne 3 - 4 série po 2 - 6 opakovaní s využitím 8 – 12 cvičení.

Obdobie

Obsahový zámer

Prípravné obdobie II. (Intenzifikačné) špeciálne rozvíjajúci mezocyklus

rozvíjanie v oblasti 2. faktorovej úrovne

intenzifikačno - objemový charakter zaťaženia technicko-taktický ale aj kondičný charakter

Fáza 3, prenos – transformácia a vyladenie Doposiaľ bol rozvoj sily zameraný všeobecne. Na dosiahnutie optimálneho efektu je potrebné všeobecnú silu transformovať do špeciálnej sily (odtiaľ pomenovanie špecifická alebo aj špeciálna fáza), a to pomocou špeciálnych pomocných cvičení, kde sa zapájajú rovnaké svaly v rovnakom režime ako v súťaži, ale nevykonáva sa úplne rovnaký pohyb, ako aj pomocou prostriedkov špeciálnych cvičení s rovnakou biomechanickou štruktúrou pohybu ako pri súťaži. Prenos maximálnej sily nastáva koncom prípravného obdobia a môže zasahovať do súťažného obdobia. Cieľom v tejto fáze je rozvíjať maximálnu, výbušnú a rýchlu silu a elastickosť svalov. Objem ešte klesá, kým intenzita dosahuje najvyššiu úroveň. 3 - 6 sérií po 2 - 6 opakovaniach. Cvičenia sú vykonávané rýchlo a explozívne. Zapojených je veľké množstvo svalových vlákien, CNS je dráždený špecifickými pohybmi a rýchlosťou ich vykonávania.

Obdobie

Obsahový zámer

Predsúťažné obdobie (Transformačné) mezocyklus vytvárania športovej formy

rozvíjanie v oblasti 1. faktorovej úrovne

prevláda intenzifikačný prístup v zaťažovaní súťažno - špecifický charakter

Fáza 4, udržiavanie - stabilizácia Ak vyradíme silový tréning, predchádzajúci rast sily sa rýchlo preruší. Aby sme sa vyvarovali tomuto efektu, je vhodné sa venovať udržovaniu dosiahnutej úrovne. Našťastie udržanie dosiahnutej úrovne je jednoduchšie ako jej dosiahnutie. Efektívnosť trénovania počas sezóny súvisí aj s tréningom mimo sezóny a s vekom. Ak pracuje konštantne aj mimo sezóny, ľahšie sa udržuje výkonnosť a lepšie pokračuje ďalší rozvoj. Počas prípravy pred súťažou sa frekvencia silových tréningov znižuje na 2 krát do týždňa. 1. tréning po 2 - 4 série po 3 - 8 opakovaní vysokou intenzitou, najviac 45 minút. Druhý viac maximálne silovo po 1 - 3 série po 4 - 8 opakovaní so sub - maximálnym zaťažením a to 30 min. V tomto období by mala byť pauza medzi tréningami zameranými na silu aspoň 2 - 3 dni. -28-

Obdobie

Obsahový zámer

Súťažné obdobie mezocyklus udržiavania športovej formy

stabilita na všetkých troch úrovniach pomocou prostriedkov komplexného charakteru, striedanie intenzívnych a aktívne regeneračných TJ

Fáza 5, aktívny odpočinok - prechodné obdobie Nevyhnutným následkom stresujúcej sezóny je prestávka od tréningového zaťaženia na regeneráciu fyzických a mentálnych síl. Môže to znamenať úplne vyradenie tréningového zaťaženia na niekoľko týždňov. Po 3 až 4 týždňoch úroveň sily a celkovej kondície rapídne klesá. Aktívny odpočinok je výhodnejší a zaraďujeme ho do prechodného obdobia. V niektorých športoch nie je začiatok a koniec sezóny jasne definovaný. Napríklad atléti a plavci majú dve pretekové obdobia v jednom roku a boxeri sa musia pripraviť na niekoľko turnajov v priebehu roka. Tenisti súťažia takmer po celý rok, hokejisti odohrajú takmer 100 zápasov 2 až 3 do týždňa, to všetko prináša špecifiká, ktoré treba dôsledne zvážiť a pri plánovaní periodizácie silového tréningu vhodne zakomponovať do športového tréningu. NELINEÁRNE MODELY PERIODIZÁCIE SILOVÉHO TRÉNINGU V posledných dvoch desaťročiach došlo vo vedách o športe v oblasti periodizácie k významnej zmene smerom k aplikácii vlnovitej formy a vzájomnému porovnávaniu vplyvu jednotlivých metód periodizácie na dlhodobú športovú výkonnosť. Výsledky priniesli poznatky o efektívnejšom vplyve nelineárnych modelov na zmeny najmä v dlhodobej športovej výkonnosti u vrcholových športovcov. Vlnovitý priebeh striedanie skladby tréningovej činnosti čo do druhu, veľkosti zaťaženia, resp. dĺžky trvania a charakteru odpočinku sa uplatňuje vo všetkých cykloch prípravy až po tréningovú jednotku (obr. 5 a 6). Napr. zvyšovanie zaťaženia v mezocykle systémom uvedenom na obr. 6 možno použiť v obrátenom smere ako model periodizácie vo vylaďovacom mikocykle pred súťažou. Z pomerne veľkého počtu zahraničných učebníc o silovom tréningu, ktoré venujú pozornosť príkladom dávkovania zaťaženia v mezocykloch využitím nelineárnych modelov periodizácie sme vybrali príklady (tab. 4 a 5). Tabuľka 4: Príklad nelineárnej vlnovitej periodizácie silového tréningu podľa Browna (2007) [legenda: % z (1RM) jednorazového maxima X počet opakovaní X počet sérií] 1. týždeň

2. týždeň

3. týždeň

4. týždeň

5. týždeň

1. deň

82% X 8 X 3

87% X 2 X 3

75% X 6 X 3

85% X 3 X 3

90% X 1 X 3

2. deň

60% X 8 X 3

50% X 3 X 9

53% X 12 X 3

62% X 8 X 2

55% X 5 X 5

3. deň

regenerácia, kompenzačné a doplnkové cvičenia

-29-

Tabuľka 5: Príklad nelineárnej vlnovitej periodizácie silového tréningu na základe zón podľa viacrazových maxím (RM) upravené podľa Browna (2007) Deň

RM tréningová zóna

4 série po 12-15 RM

4 série po 8-10 RM

3-5 sérií po 4-6 RM

4-5 sérií po 1-3 RM

6 sérií po 4-6 op 60% RM na výkon

2-3 série po 12-15 RM

Obrázok 5: Príklad nelineárneho modelu periodizácie v mezocykle silovej prípravy na základe modelu adaptácie podľa Neumanna (1993)

Obrázok 6: Varianty nelineárneho modelu periodizácie v 6 –týždenných mezocykloch silovej prípravy, upravené podľa Bompa (2009) -30-

Medzi prvými publikovanými prácami v oblasti periodizácie vo vzpieraní bol Vorobyev (1978). Avšak doposiaľ sú výskumné práce na tému nelineárnej vlnovitej periodizácie v oblasti vzpierania zriedkavé. Bussol et. al. (1990) pristúpili k modelovaniu parametrov tréningového zaťaženia individuálne podľa výpočtu rozdielov medzi únavou a výkonnosťou v 1-ročnom cykle šiestich vrcholových vzpieračov. Cieľom bolo potvrdiť účinnosť modelov porovnaním odhadovaných úrovní únavy a výkonu s biologickými parametrami, ktoré boli mimo model výpočtu. Predpovede výkonov významne súviseli so sledovanými parametrami. Výpočet motorických parametrov a úroveň únavy korelovali so sérovými koncentráciami testosterónu, s pomerom testosterón: kortizol a pomerom testosterónu ku väzobnej kapacite globulínu na viazanie pohlavného hormónu. Najlepšie výsledky boli získané z porovnania medzi parametrami výkonu a hladinou testosterónu v mikrocykloch medzi 15. a 51. týždňom tréningu (r = 0,99, P únava (odeznívání) -> zotavení (regenerace), viz. (tab.1). V závislosti na typu temperamentu se pak sportovec různě projevuje v jednotlivých dílčích fázích této posloupnosti. Tabulka 1: Superkompenzační efekt TEMPERAMENT Cholerik Sangvinik Flegmatik Melancholik

NÁSTUP rychlý pomalý pomalý rychlý

ODEZVA vysoká nízká nízká nízká

ODEZNÍVÁNÍ REGENERACE rychlé krátká rychlé krátká pomalé krátká pomalé dlouhá (individuální)

V závislosti na předchozím následně můžeme odvodit, jak se bude projevovat sportovcova osobnost a jaká rozcvička a jaký trénink je pro něj nejvhodnější: CHOLERIK

- výbušná osobnost, vhodná pro krátký, intenzivní sportovní výkon (vzpírání aj.), u cholerika si trenér může dovolit vícefázový krátký, intenzivní trénink, jemuž bude předcházet rychlá, krátká švihová rozcvička SANGVINIK

– typ ideální téměř pro všechny sporty, přemýšlivý, středně vytrvalý, většinou vůdčí osobnost (kapitán), je pro něj vhodný dvoufázový trénink se střední intenzitou a rovněž středně intenzivní rozcvička FLEGMATIK

– je typem odolným, velmi dobře „trénovatelným“, zvládá dobře maximální zátěže, je však poněkud „těžkopádným sportovcem“, vyhovují mu nejlépe vytrvalostní disciplíny (dlouhodobý výkon s nižší zátěží) a zpravidla jeden velmi dlouhý trénink (bez fázování) MELANCHOLIK

- osobnostní typ zvládající všechny druhy sportovní zátěže, vhodný pro adrenalinové a rizikové sporty, oplývá chutí často zkoušet něco nového. Vyhovuje mu pomalá, strečinková rozcvička (protahovací, ne švihová)

-76-

Z dalších osobnostních vlastností, jež se však velmi obtížně přiřazují a váží k jednotlivým, výše zmíněným typům osobnosti mladých sportovců, které jsou, ovšem pro trenérskou práci neméně důležité, zmíním především stabilitu a labilitu povahy sportovce nebo jeho sklony k intro, či naopak extroverzi. POJMY ÚZKOST, STRACH A MOTIVACE VE VZPÍRÁNÍ Úzkost a strach jsou pojmy natolik příbuzné, že řada autorů nepovažuje za účelné je oddělovat. Rozdíl je pouze v tom, že úzkost (anxiozita) vzniká při nereálném, neurčitém ohrožení sportovce a strach je zaměřen na určitý konkrétní objekt. Úzkost ve vzpírání je větší psychologický problém, protože jde o nejasnou předtuchu nebezpečí, kterou subjekt není schopen přesně popsat a určit, ale velmi nelibě ji prožívá s bohatým somatickým a aktivačním doprovodem. Úzkost je na rozdíl od strachu bezpředmětná, vágní, nespecifická a je aktuálnější u závodně starších sportovců vzpěračů, kteří bojují o udržení svých pozic v oddíle či reprezentaci a před nimiž jasněji vystupuje konfliktní vidina „nenominace“ nebo dokonce ukončení závodní činnosti. Na vzniku a intenzitě úzkosti se podílejí ve značné míře sociálně psychologické vlivy. Proto můžeme počítat s transkulturálními rozdíly mezi anxiozitou sportovců z různých zemí a dokonce i z různého sociálního prostředí. Úzkost zpravidla stoupá pod vlivem předstartovního stavu. Rovněž pod vlivem velmi náročného trenéra nebo například přítomností rodičů mladého vzpěrače v publiku může anxiozita stoupat. Z časového hlediska je úzkost dále chápána jako buď trvalý rys osobnosti, nebo akutní stav, což také ovlivňuje psychodiagnostiku a psychologickou přípravu sportovců a v případě trvalého stavu mnohdy znemožňuje závodní úspěšnost mladého vzpěrače. Strach je ve vzpírání velmi významným citem – stejně tak, jako i v jiných sportovních činnostech bolestivých až rizikových. Obecně vzniká z pocitu ohrožení hodnot – nejčastěji zdraví. Přibližování se nebezpečí vede vesměs ke zvýšení aktivační úrovně v negativním směru, což se projevuje snížením aktivní energie, ochrnutím volní svalové činnosti, třesem apod. Mnohem častější a intenzívnější je u relativně málo zkušených závodníků, kde je mnohdy jeho zdrojem nějaká negativní zkušenost z minula – např. pád činky, způsobený nesprávnou či nenaučenou technikou, doprovázený nějakou bolestí. Určitý stupeň ovládaného strachu, charakteru obavy se vyskytuje při všech sportovních činnostech a u všech sportovců. Tyto "strachy", které jsou zpravidla předmětné, mají ve vzpírání specifický charakter. Strach skokana do vody je jiný než strach z „přidušení“ činkou nebo strach ze „spadnutí“ činky na samotného vzpěrače. Strach má silné účinky ve smyslu přenosu (citové nákazy) na druhé osoby. Tato vlastnost je typická i pro ostatní afekty a podílí se na ní především sugesce a nápodoba. Celkově lze shrnout, že silné strachy (afekty) mají ochromující účinky na diferenciační schopnost vzpěrače a postihují katastrofálně výběrové a tvořivé řešení situací, tj. v podstatě aktivní adaptaci, čímž mohou vést ke zbytečným -77-

zraněním. Slabé a středně silné strachové stavy mohou všechny schopnosti člověka naopak mobilizovat (motivovat) ke zvýšené, někdy však rovněž málo diferencované aktivitě. Vleklé, neřešené strachové stavy obvykle pozvolna zhoršují kvalitu a produktivitu psychických i tělesných funkcí. Motivaci lze definovat jako souhrn všech intrapsychických dynamických sil neboli motivů, které zpravidla aktivizují a organizují chování i prožívání s cílem změnit existující neuspokojivou situaci nebo dosáhnout něčeho pozitivního. Motivy a jejich podoba určují, zda bude mladý vzpěrač směřovat k určitému cíli či mentálnímu stavu, nebo zda se mu bude vzdalovat. Projevují se tedy tím, že buď chce něco získat, nebo se pokouší něčemu vyhnout. Zde je nutné zdůraznit, že právě trenér je jedním z největších tvůrců a podporovatelů motivů u mladého vzpěrače – ať už pozitivních nebo negativních, a že mohou být silným prostředkem při jeho výchově a výkonnostním růstu. PŘEDSTAVY PŘI TRÉNIKU MLADÝCH VZPĚRAČŮ Zásadní význam pro řízení motoriky mladého vzpěrače v tréninkovém procesu má představa pohybu. Existuje předem jako plán průběhu i jako představa výsledné situace (akceptor činnosti). Následný reálný pohyb by měl být neustále s představou průběhu konfrontován (kontrolní, průběhová zpětná vazba) a diskrepance mají být bezprostředně minimalizovány. Identita představy cílového stavu se skutečností funguje jako podnět dovršující, který vlastní činnost končí (rezultantní, výsledková zpětná vazba). Tak je mentální představa pohybu hlavním činitelem motorického učení. Bez zdokonalování pohybové představy není pokrok v motorickém učení mladého vzpěrače myslitelný. Pamětní pohybová představa není jen vizuálním obrazem pohybu, jakousi projekční reprodukcí, kdy představující jakoby viděl představovaný pohyb v subjektivním představovém prostoru. To je představa divácká – např. „takovéto provedení nadhozu už jsem viděl“. S takovouto chybou přistupují nováčci nejčastěji k ideomotorickému tréninku a je na trenérech, aby tuto chybu minimalizovali. Správná pohybová představa obsahuje i subjektivní kinestetickou složku, tj. subjektivní představu vlastního provádění, včetně pocitových komponent klíčových fází představovaného pohybu. Takováto interiorizovaná představa je vhodným východiskem motorického učení. Navozuje se vizuálně, s účastí mechanismu nápodoby. Fantazijní představy jsou pak nadstavbou nad pouhou reprodukcí tím, že obsahují něco nového. Zpravidla vznikají montáží známých prvků neobvyklým způsobem do nového představovaného celku, nebo zdůrazněním nějaké vlastnosti představovaného jevu (nadsázka, metafora). Do fantazie patří i denní snění vzpěračů o rekordech a osobních výkonech. O pozitivní motivační a duševně hygienický děj jde však pouze tehdy, když snění inspiruje a svou pasivitou neodvádí sportovce od aktivní činnosti.

-78-

PROSTŘEDKY A METODY PSYCHOLOGICKÉ PŘÍPRAVY MLADÝCH VZPĚRAČŮ Každý trenér mladých vzpěračů, kterému jde o výkonnostní růst jeho svěřenců na soutěžích musí kromě přípravy fyzické, technické a řekněme také taktické věnovat pozornost i psychické připravenosti závodníků. Zastavme se proto krátce u několika obecných prostředků a metod psychické nebo chceme-li psychologické přípravy mladých sportovců. Nejznámějším a také nejpoužívanějším prostředkem je zcela jistě modelovaný trénink. Jeho východiskem ve vzpírání jsou teoretické zákonitosti procesu adaptace na zvedání činek z psychologického hlediska. Adaptaci chápeme jako proces postupného přizpůsobení k danému podnětu, který na počátku procesu vystupuje jako stresor (těžká činka). Jako podněty zde zpravidla vystupují situační vlivy, které svými psychogenními účinky nepříznivě působí na činnost mladého vzpěrače. Aplikací specifických soutěžních psychických zátěží v tréninku lze zvýšit odolnost jedince vůči těmto zátěžím. Ve vzpírání často používanou formou modelovaného tréninku je tzv. „overstress“, který znamená občasné zatížení do maxima s cílem adaptace vzpěrače na vysoké zátěže, mnohdy na úrovni jeho maxima. Relativně snadnější formou modelovaného tréninku je pak simulace konkrétních psychických zátěží očekávané soutěže (např. zkrácení či naopak prodloužení časového intervalu mezi pokusy). Ve smyslu modelování je výhodné použít i syntetického tréninku, tj. absolvování tréninkové jednotky jako pomyslné soutěže - s maximální zátěží. Dalším z prostředků psychické přípravy mladých vzpěračů prostřednictvím trenéra může být regulace aktuálních psychických stavů. Ve vzpírání, stejně jako i v jiných sportech jsou nejdůležitější tři – předstartovní, soutěžní a posoutěžní. Prožitkově jsou dobře známy a dají se i objektivně prokázat. Potřeba jejich regulace je zdůvodněna subjektivní nepříjemností některých z nich a jejich možným negativním vlivem na průběh sportovní činnosti a sportovní výkon. Regulací samotnou rozumíme například snížení či naopak zvýšení aktivace vzpěrače, odstranění psychologických důsledků únavy (přetrénování) nebo snížení míry negativních prožitků z neúspěchu na soutěži. Stejně tak může trenér prostřednictvím motivačních zdrojů (kolektiv, rodina) regulovat motivační struktury mladého vzpěrače, což je celé spektrum jeho sportovních motivací. V souvislosti s pojmem psychická příprava a její prostředky je nutno upozornit, že v odborných i populárních textech je možné se setkat s pojmy mentální nebo psychický trénink. Zpravidla jde o doslovný překlad cizího pojmu „mental-training“, který se správně překládá jako ideomotorický trénink a je v zahraničí považován za významnou složku psychologické přípravy. Metody psychologické přípravy znamenají způsoby využití psychologických poznatků k dosažení psychologicky definovaných cílů u mladých sportovců. Jsou v hojné míře využívány a mnoho těch, kteří je denně používají mnohdy ani netuší, že vykonávají psychologickou přípravu sportovce. Všechny metody jde aplikovat buď ve smyslu autoregulativním, heteroregulativním (nejčastější případ, kdy trenér působí na vzpěrače), případně -79-

skupinovém. Daleko nejčastější metodou je pohovor, znamenající verbální působení. Může mít z hlediska psychologického mnoho podob. Nejčastější je přesvědčování, psychologicky je využíván moment racionalizace, argumentace, případně persuace (vtíravé opakování). Často se ve verbálním působení používá momentů sugesce, kdy se apeluje na city, počítá se s autoritou nositele poselství (trenéra) a se zvláštním druhem vztahu mezi ním a mladým závodníkem. K verbálním metodám se počítá i zúčastněné vyslechnutí problému sportovce, ventilace napětí humorem, odvedením pozornosti od problému. Samozřejmě sem patří i často používané a málo produktivní metody vyčítání chyb, „nadávání“, hádání se, ironizace a škodolibé vysmívání, nebo naopak prospěšné stimulativní metody povzbuzování a dodávání sebedůvěry. Kromě samotného slovního obsahu má v pohovoru obrovský význam i neverbální komunikace (mimika, gestikulace, intonace, zámlky, náznaky aj). Velkou skupinou jsou metody výcvikové. Sem patří například mentální trénink, výcvik mentálních dovedností, různé druhy psychotréninku apod. Zpravidla jsou založeny na využití principu již zmíněné ideomotoriky a k jejich aplikaci, zejména u mládeže, již je potřebná jistá míra edukace a erudice. Někdy využívají momentů klasického podmiňování, ať už ve smyslu pozitivním, či aversívním. Společnou vlastností je, že vzpěrač musí konkrétní postup nacvičit, aby ho potom mohl používat i v soutěžních podmínkách. Klasickým příkladem jsou různé modifikace autogenního tréninku, vhodné pro snižování napětí, redukci stresu, případně zefektivnění regenerace. Třetí skupinou jsou biologické regulativní prostředky s vedlejšími psychologickými účinky. Z empirie je dobře známo, že aktuální psychický stav je pozitivně ovlivněn jídlem, spánkem, masáží, koupelí, rozcvičkou, provozováním jiné odpočinkové aktivity, případně dalšími pozitivními zážitky. Ve sportu obecně se toho hojně používá s cílem vyladit stav a odstranit napětí. Poslední a v mládežnickém vzpírání zřejmě nejméně používanou skupinou metod působení na psychiku sportovců jsou neurotechnologie. Je to využití, zpravidla audiovizuálních, technických prostředků s cílem ovlivnit elektrickou aktivitu mozku, buď za účelem zklidnění, optimalizace, či facilitace. Výčet by nebyl úplný bez zmínky o využití různých fetišů, maskotů či individuálních rituálů s cílem ovlivnit psychický stav mladých vzpěračů. Uplatňuje se tu oddílová nebo národní tradice a zvyk. Často se sportovci opakovaně podaří výkon a cestou kauzální atribuce dojde k závěru, že příčinou byl např. určitý talisman, začne mu věřit, používá jej i nadále a dokonce se může dostat do psychologických problémů, když si ho na některý závod zapomene vzít. Jindy se podobný prostředek začne používat na základě nápodoby. Psychologicky jsou účinné skupinové rituály, zvyšující kohezi družstva, což však ve vzpírání vidíme málokdy. Důležitým psychologickým aspektem ve vzpírání, tak jako samozřejmě i v ostatních sportech, je duševní hygiena, které je nutno učit mladé vzpěrače od počátku jejich sportovní přípravy. Psychohygienu ve vzpírání je nutno považovat za součást psychologické přípravy vzpěrače, která se využívá -80-

především při předcházení nadbytečným stresům a likvidaci účinků extrémních psychických zátěží ve sportu. ZÁVĚR Závěrem článku považuji za nutné zopakovat, že psychologická příprava mladých vzpěračů je, stejně jako psychologická příprava ostatních mladých sportovců širokým pojmem, zahrnujícím také bezprostřední přípravu před soutěží a během ní. Koučování na samotné soutěži pak lze považovat za vyvrcholení psychologické přípravy mladého vzpěrače. Předpokladem jeho úspěšnosti je systematické, účelné a vědomé plnění úkolů psychologické přípravy už v předcházející tréninkové přípravě. Stále větší rozšíření nachází ve sportovní oblasti pojem psychologická péče o sportovce. Je to systém opatření, která zajišťují odbornou účast psychologů v systému tréninku vrcholových sportovců a tento pojem není totožný s psychologickou přípravou sportovců - je širší a odbornou psychologickou přípravu do sebe zahrnuje jako svou součást. Navíc obsahuje také oblast speciální psychodiagnostiky, zaměřené na vyhledávání sportovců s potřebou psychologické péče, dále oblast speciálního psychologického výcviku a oblast výzkumnou. Úplným závěrem mi dovolte citovat pana profesora V. Hoška a jeho definici psychologické přípravy sportovce: „Psychologická příprava sportovce je cílevědomé využití psychologických poznatků k prohloubení efektivity tréninkového systému. Cílem psychologické přípravy sportovce je, na základě psychologických poznatků, zvýšit účinnost složek sportovní přípravy a v soutěži stabilizovat výkonnost na úrovni natrénované kapacity sportovce“. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV Blahutková,M., Pacholík,V. : Psychologie sportu. Brno MU: Učební text, 2005 Hošek,V., Psychologie sportu. Praha: Učební text, 2005 Plháková,A., Učebnice obecné psychologie. Praha: Academia, 2010

Krátka charakteristika autora, členov autorského kolektívu: Mgr. Petr Krol, *1965, speciální pedagog, předseda Českého svazu vzpírání Petr Krol ml., *1990, student psychologie na UP Olomouc

-81-

TESTOVANIE HORMONÁLNEHO PROFILU V SILOVÝCH ŠPORTOCH HORMONAL PROFILE TESTING IN STRENGTH SPORTS Mgr.Milan Sedliak, PhD. Fakulta telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave Faculty of Physical Education and Sports, Comenius University, Bratislava, Slovakia ABSTRAKT Endokrinný systém je systémom žliaz, ktoré vylučujú určitý typ chemickým látok, hormónov, do krvného obehu. Endokrinný systém, spolu s nervovým systémom, regulujú množstvo funkcií v ľudskom organizme, napr. rast, vývin a funkciu tkanív, metabolizmus alebo psychické funkcie. Vo všeobecnosti je endokrinný systém organizovaný do určitých stupňov, riadených centrálnym nervovým systémom. Hypotalamus, časť medzimozgu a s ním spojená hypofýza sú miestami, kde sa spájajú hormonálna s nervovou reguláciou a zároveň majú koordinačnú funkciu na činnosť ostatných žliaz s vnútorným vylučovaním. Na základe chemickej štruktúry rozdeľujeme hormóny na tri základne druhy: peptidové a bielkovinové hormóny, steroidné hormóny a deriváty tyrozínu. Väčšina hormónov je v krvi prenášaná viazaná na špecifické (napr. sex-hormone-binding glubuline pre testosterón) a nešpecifické (albumín) bielkovinové prenášače. Tým sa výrazne predlžuje ich životnosť. Len malá časť je neviazaná, ale práve voľná molekula hormónu je biologicky aktívna a môže reagovať s cieľovou bunkou. Na to, aby cieľová bunka, napr. svalová, mohla reagovať s hormónom, musí mať pre neho špecifický receptor. Naviazanie hormónu na receptor potom spustí vnútri bunky kaskádu chemických, hlavne enzymatických reakcií, pomocou tzv. druhého posla (najmä molekula cAMP). Hormónové receptory sú pre väčšinu hormónov lokalizované v obale bunky, bunkovej membráne, ako v prípade rastového hormónu. Steroidné hormóny (testosterón) a hormóny štítnej žľazy majú receptory vnútri bunky. Hladiny hormónov v krvi nie sú stabilné. Ovplyvňuje ich vývin a starnutie a pravidelne kolíšu aj v závislosti od dennej alebo nočnej hodiny, mesačných cyklov a niektoré aj od ročného obdobia. Okrem toho vplývajú na hladinu hormónov v krvi aj vonkajšie faktory ako napríklad stres čí náročná fyzická aktivita, akou je silový tréning. Hladiny cirkulujúcich hormónov sú najčastejšie zisťované z krvi, slín alebo moču. Každá z týchto metód má svoje výhody a nevýhody. Krv, ako hlavná transportná cesta, umožňuje merať celkove množstvo hormónu, jeho neviazanú časť, ako aj množstvo viažucich bielkovín a ich typ. Tak dostane najkomplexnejší obraz o aktuálnom stave športovca. Nevýhodou je nutnosť odberu krvi ihlou to žily a s tým spojené možné komplikácie. Testovanie zo slín si najmä v posledných rokoch získava popularitu pre jeho neinvazívnosť, jednoduchosť odberu a menšie finančné a technické náklady. Nevýhodou je, že do slín prechádza len neviazaná, biologicky aktívna časť hormónu, číže sa stráca komplexný obraz o všetkých zložkách súvisiacich so sledovaným hormónom. -82-

Podobne je tomu aj pri meraní z moču. Niektorí vedci tiež poukazujú na nižšiu spoľahlivosť meraní hormónov zo slín. Najviac veľké molekuly, akou je rastový hormón, ťažšie prechádzajú do slinnej žľazy a to následne ovplyvňuje ich zistiteľné množstvo v slinách. V prípade rastového hormónu sú to až 1000nasobne nižšie koncentrácie v porovnaní s krvou. V spojitosti so silovými športmi sú zatiaľ najčastejšie skúmanými hormónmi testosterón, kortizol a rastový hormón. V skratke, väčšina vedeckých prac zistila výrazné zvýšenie hladín testosterónu, kortizolu a rastového hormónu na konci a krátko (60-90 min) po silovom zaťažení podobnom predovšetkým kulturistickému tréningu. Zaťaženie podobne vzpieračskému tréningu (vyššie hmotnosti, menej opakovaní, dlhšie prestávky medzi sériami) navodzuje výrazne nižší nárast množstva cirkulujúcich hormónov. Ešte viac protichodne zistenia sa tykajú zmien hormónov po určitom období pravidelného silového tréningu. Väčšina prác uvádza, že silový tréning nemení kľudové hladiny testosterónu, kortizolu a rastového hormónu, ale mení sa ich charakter odozvy na jednorazové zaťaženie. Pozáťažová hladina testosterónu je vyššia, kortizolu nižšia a nárast rastového hormónu je podobný ako pred tréningom. Vzhľadom na zložitosť hormonálneho riadenie je v súčasnosti zložité interpretovať skutočný fyziologický význam hore uvedených zistení. Napríklad zvýšenie hladiny testosterónu tesne po cvičení môže znamenať jeho vyššiu produkciu, znížené odbúravanie, znížené vychytávanie cieľovými bunkami alebo rôznu kombináciu týchto dejov. Preto je význam monitorovania hormonálneho profilu športovca otázny. Určitý význam môže mať hlavne pri špičkových vzpieračoch a vzpieračkách, najmä ak sa robí pred a po zaťažení, ako doplňujúca informácia o aktuálnom stave trénovanosti. Na to je potrebné sledovanie v pravidelných intervaloch a interpretácia výsledkov odborníkom. V neposlednom rade je dôležité vykonávať odbery vzoriek v čo najviac štandardných podmienkach – rovnaká metóda odberu a analýzy vzoriek, rovnaký čas dna, rovnaký silový tréning (v absolútnych alebo relatívnych ukazovateľoch), čo najviac podobný stav zotavenia z predchádzajúceho tréningu, strava a podobne. The endocrine system is a system of glands, each of which secretes a certain type of hormone into the bloodstream to regulate the body. The endocrine system is an information signal system like the nervous system, regulating many functions of an organism, including mood, growth and development, tissue function, and metabolism. In general, the endocrine system is organized into several levels, governed by the central nervous system. Hypothalamus and the pituitary gland are the parts of the brain where the neural signals are transferred into chemical signals – hormone molecules. Hormones of the hypothalamus and pituitary are controlling the release of hormones from the target endocrine glands like testis or adrenal glands. Blood circulation is the main transporting route for hormone molecules. Hormones are mostly transported in blood in a complex with a binding protein, which lengthens their half-live compared to a free hormone molecule. However, it is the free fraction of hormone that is able to interact with the target cell. For a hormone molecule -83-

to be able to pass the information further, a cell of the target tissue (e.g., muscle cell) must have a specific receptor for a specific hormone. Hormone receptors are mostly located in the cell membrane, like in case of growth hormone. In case of steroids hormones, receptors are located in the cytoplasm. Binding of the hormone to its receptors then triggers a cascade of chemical reactions within the cell. There are three basic types of hormones, based on their structure – peptide and proteins (e.g., growth hormone), steroids (e.g., testosterone, cortisol), and tyrosine derivates (e.g., adrenaline, thyroxin). Blood concentrations of various hormones are not stable throughout the life. For instance in steroids sex hormones, the biggest changes are observed with the onset of puberty and after the meno- or andropause. The level of circulating hormones is typically assessed from the blood (serum or plasma), saliva and urine. Each of the sampling sites has its advantages and disadvantages. Blood is the main hormone carries so the concentrations measured from there are the most precise. Therefore, it is possible to measure levels of a free and bound fraction of a hormone and also its binding proteins from the blood. On the other hand, blood sampling is an invasive procedure with, although minor, health risks. Saliva testing has been gaining its popularity within the last years due to its non-invasive nature and lower costs compared to blood sampling. Limitation of the saliva sampling is that only unbound fraction of a hormone can be reliably asses. Also bigger molecules (e.g., growth hormone) are difficult to be found in higher concentration in saliva due to the lower filtration rate in salivary glands. Urine tests provide an accurate representation of total hormone production rates over a period of time. The methods of analysis are well established, and the results are reproducible. However, urine analysis cannot assess e.g., the bound fraction of the hormonal profile. The most widely studies hormones with regards to the strength training are testosterone, cortisol and growth hormone. TESTOSTERONE is considered an anabolic hormone promoting, among others, protein synthesis in muscle tissue (Ferrando et al. 1998), the result being increased muscle mass and strength. About 2% of circulating testosterone is free, while about 38% is bound to albumin and 60% is bound to sex-hormonebinding globulin. Testosterone can increase muscle protein synthesis and slow down muscle protein degradation (Bhasin et al. 2003), increase muscle sensitivity to IGF-I via up-regulation of the IGF-I receptors, and increase satellite cell proliferation resulting in muscle fibre hypertrophy (Doumit et al. 1996, Sinha-Hikim et al. 2003). Testosterone can also interact with neurons in the central nervous system (CNS) resulting in, e.g., enhancement of acute force production or neural cell regeneration and growth (Brooks et al. 1998, Nagaya and Herrera 1995). Indirect evidence implies that muscle strength development in men may be positively dependent on chronic total (both free and bounded -84-

forms) serum testosterone concentrations (Bhasin et al. 2001, Kvorning et al. 2006) and/or free testosterone levels (Hakkinen et al. 1985). Interestingly, heavy-strength training using hypertrophy, neural, and/or power protocols applied over several weeks or months has been shown to induce some periodic alternations but no chronic changes in resting total and free testosterone and testosterone binding proteins concentrations (Kraemer and Ratamess 2005). Rather than changes in resting concentrations, enhancement in acute response to a bout of exercise has been found after a resistance training period in men (Kraemer et al. 1999, Tremblay et al. 2004). Furthermore, resistance training may increase androgen receptor expression in trained muscle cells (Kadi 2000, Willoughby and Taylor 2004) thus providing more binding sites and thus possibly resulting in higher physiological activity of testosterone. CORTISOL is a multi-functional hormone typically considered to have catabolic properties counteracting the effects of testosterone. About 10% of circulating cortisol is free, while ~15% is bound to albumin and 75% is bound to corticosteroid-binding globulin. The actions of cortisol on muscle are mediated through the glucocorticoid receptor in skeletal muscle. Cortisol is involved in protein degradation and it decreases protein synthesis. It may also suppress the HPG axis by inhibiting GnRH, stimulate lipolysis in adipose cells and increase gluconeogenesis. Therefore, the role of cortisol in the process of adaptation to strength training may be more complex than purely catabolic, e.g., increasing free amino acid and lipid pool post exercise available for subsequent adaptive protein synthesis (Viru and Viru 2001). A high-volume bout of resistance exercise (moderate-to-high resistance with short rest intervals between sets) induces significant acute elevations in serum cortisol (Folland and Williams 2007). This acute response is typically attenuated with long-term resistance training (Kraemer et al. 1999, Staron et al. 1994), perhaps partly due to downregulation of glucocorticoid receptors (Willoughby et al. 2003). Findings on the chronic adaptations of cortisol to strength training are even more variable than those on testosterone. Besides studies reporting a lack of changes (e.g., Fry et al. 1994, Hakkinen et al. 1990, Hakkinen et al. 2000), some authors have found a reduction in cortisol concentrations after strength training (Hakkinen et al. 1985, McCall et al. 1999). Differences in the timing of the test and training sessions across the years and/or day may partially contribute to the inconsistency in findings between different studies due to the normal seasonal and circadian fluctuations in testosterone and cortisol. However, it seems that when the overall volume/loading of the strength training (such as 2 or 3 sessions a week) remains within normal physiological range, no systematic changes will occur in the serum concentrations of anabolic and catabolic hormones (Hakkinen et al. 2000, Kraemer and Ratamess 2005). GROWTH HORMONE (GH) Human GH represents a family of proteins and over 100 forms of GH have been identified in plasma (Baumann 1991) with apparently different -85-

physiological functions (Lewis et al. 2000) Many physiologic factors alter pulsatile GH secretion, including age, gender, body composition, sleep, nutrition, exercise and serum concentrations of gonadal steroids, insulin and IGF-I. GH secretion is regulated by two hypothalamic peptides: GH releasing hormone, which stimulates GH synthesis and secretion, and somatostatin, which inhibits GH release without affecting GH synthesis (Giustina and Veldhuis 1998). There are membrane receptors for both GH releasing hormone and somatostatin on anterior pituitary cells. These two peptides are in turn influenced by an array of neurotransmitters. GH has anabolic effects on muscle cell. GH acutely stimulates muscle protein synthesis, decreases rate of glucose use and thereby antagonises the effects of insulin, promotes the release of free fatty acids and glycerol from the adipose tissue, increases circulating free fatty acids and their oxidation in the liver, promote a positive calcium, magnesium and phosphate balance and cause the retention of sodium, potassium and chloride ions (Fryburg and Barret 1993, Godfrey et al. 2003). In addition, GH stimulates cellular uptake and incorporation of amino acids into protein in several tissues, including skeletal muscle (Hartman et al. 1993). IGF-I secreted by hepatic tissue is the primary mediator of many of the responses regulated by GH in tissues throughout the body. Acute resistance exercise can increase GH release in men and women of all age groups (e.g. Kraemer et al. 1990, Nicklas et al. 1995, Marcell et al. 1999, Bosco et al. 2000, Nindl et al. 2000, Hymer et al. 2001). Moderate- to highintensity, high-volume programmes using short rest periods have shown the greatest acute GH response compared with conventional strength or power training using high loads, low repetitions and long rest intervals in men (VanHelder et al. 1984, Kraemer et al. 1990, Häkkinen and Pakarinen 1993, Bosco et al. 2000, Williams et al. 2002, Smilious et al. 2003). The magnitude appears dependent upon exercise selection and subsequent amount of muscle mass recruited, muscle actions used (i.e. greater response during concentric than eccentric muscle actions), intensity, volume, rest intervals between sets and training status (e.g. greater acute elevations based on individual strength and the magnitude of total work performed). The serum GH concentration peaks at or slightly after the termination of resistance exercise and returns to baseline levels by approximately within 90 minutes post-exercise (Wideman et al. 2002). GH is an anabolic hormone, and therefore, heavy resistance exercise-induced increased secretion of GH may be important for the process of training-induced muscle hypertrophy (Kraemer et al. 1987). However, the interindividual GH response to acute resistance exercise is highly variable. Resistance exercise programs that elicit the greatest GH response also elicit the greatest demand on anaerobic glycolysis and lactate formation as well as acute cortisol response. Long-term resistance training does not appear to systematically affect resting concentrations of GH in younger and older men and women or acute resistance exercise-induced GH response (Consitt et al. 2002, Wideman et al. 2002, Kraemer and Ratamess 2005). However, Häkkinen et al. (2001) showed that the -86-

acute GH response became significant and its duration lengthened due to the 21wk resistance training period in older women. When testing for these hormones concentrations in circulation, the time of day must be taken into consideration. Both serum cortisol and testosterone display a circadian pattern with early morning peaks and evening nadirs (e.g., Van Cauter et al. 1996, Veldhuis et al. 1987, Sedliak et al. 2007) (Fig 1).

FIGURE 1: Circadian rhythm of plasma cortisol of a human subject. The thin line represents the raw plasma concetrations assessed across 24-hour period with approximately a 20-min sampling frequency. Ultradian pulses can be seen. The thick line represents a fitted cosine curve with the basic rhythm parameters determined. On the x axis, the white part represents a time period illuminated with sun light, the black parts represent nights (Figure reprinted from House and Touitou with permission)

The hierarchical circadian mechanisms controlling serum cortisol and testosterone are also similar and under a dual the suprachiasmatic nucleus (SCN) -driven control of endocrine and neural origin, synchronized to the external environment light. In cortisol, the SCN has been proposed to drive its circadian rhythm via two distinct pathways. The first one is via hypothalamic-pituitaryadrenal axis (HPA) modulation. Direct neural connections between the SCN and the paraventricular nucleus (PVN) may be responsible for circadian modulation of PVN release of corticotropin-releasing hormone (CRH) into the portal blood -87-

supply of the medial eminence. CRH stimulates anterior pituitary release of ACTH into the systematic circulation, which induces the adrenal gland to synthesize and release cortisol. Cortisol exerts a negative feedback effect at the levels of the hypothalamus and the anterior pituitary. Recently, a second neural pathway has been suggested to adjust timing of the HPA axis. The SCN may directly modulate the circadian changes in sensitivity of the adrenal cortex to ACTH stimulation via sympathetic fibres innervating the adrenal cortex. For plasma testosterone, the circadian timing mechanism is somewhat less understood and there are distinct gender differences in loci of secretion. In men, the endocrine controlling pathway is via the hypothalamus-pituitary-gonadal (testes) axis (HPG). The SCN-stimulated gonadotropin-releasing hormone (GnRH) secretion drives pituitary gonadotropin (luteinizing hormone - LH) release. LH feeds forward on testicular Leydig cells to stimulate the timedelayed output of testosterone (Urban et al. 1988). Two gonadal hormones, testosterone and inhibin B, negatively feedback on the hypothalamus and anterior pituitary, respectively (Anawalt et al. 1996). The second, neural pathway via autonomic systems is thought to modulate the sensitivity of gonads to LH stimulation. However, very recent work of Walton et al. (2007) has suggested that there is also an endogenous rhythm of testosterone production within the testis, independent of LH. To illustrate the complexity of this matter, testosterone (and its derivatives) can alter the circadian timing system by acting on androgen receptors within the SCN (Karatsoreos et al. 2007). GH is synthesized and secreted from the anterior pituitary gland in a pulsatile manner throughout the day with low concentrations during the day and high concentration during the night sleep; surges of secretion occur at 3- to 5-hour intervals. The largest and most predictable of these GH peaks occurs about an hour after onset of sleep. Besides exercise, a number of factors can temporarily alter the circadian rhythm parameters of testosterone, cortisol and growth hormone, particularly if assessed under normal every-day conditions. Viru and Viru (2001) listed seasonal variation, sleep deprivation, nutritional status, and emotional strain among the confounding factors. Moreover, cortisol levels are especially sensitive to exposure to various acute or chronic stressors (Sedliak et al. 2007). However, it is not only resistance exercise that can mask the circadian variation in serum testosterone and cortisol. Also the time of day might alter the magnitude and duration of acute hormone responses to acute resistance exercise, as well as subsequent circadian patterns during a recovery period. An afternoon bout of resistance exercise blunted total and free testosterone production and also growth hormone production during the following night in a study of Nindl et al. (2001a,b) but caused a significant rise in total testosterone from 04:00 to 07:00 h, as reported by McMurray et al. (1995). However, both studies found no effect on total overnight cortisol patterns. An acute bout of resistance exercise performed in the morning did not significantly affect total testosterone diurnal -88-

concentrations during the following 16-h waking period, as compared to the control day (Kraemer et al. 2001). In a resistance trained group of elite weightlifters, Hakkinen et al. (1988b) reported a greater testosterone response during the afternoon sessions as compared to the morning sessions during multiple training sessions per day. On the contrary, Bird and Tarpenning (2004) found the acute response of cortisol but not testosterone to be lower in the afternoon as compared to the morning - however, this result was obtained with only one loading session per day. They also reported testosterone to cortisol ratio (T/C ratio) to be higher in the afternoon hours (both resting and after loading). The T/C ratio had been originally suggested to be an indicator of the anabolic/catabolic status of skeletal muscle during strength training (Hakkinen et al. 1987, Hakkinen and Pakarinen 1994). According to Bird and Tarpenning (2004), it could mean that afternoon hours, with more testosterone relative to cortisol in circulation, may be more favourable for, at least, hypertrophic adaptation of muscle compared to the morning hours. However, this type of interpretation for the T/C ratio may be an oversimplification as it can be only an indirect measure of the actual biological process. In conclusion, most of the relevant scientific data show significant elevations in testosterone, cortisol and growth hormone shortly after exercise, especially after a hypertrophic type of protocol. Strength protocols similar to those used in weightlifting produce mostly only minor increases in hormonal levels. More contradictory are the findings after a period of the strength training. Based on the majority of studies, resting concentrations do not change but acute responses are increased, decreased or unchanged in testosterone, cortisol and growth hormone, respectively. However, interpretation of e.g., elevated hormonal concentrations in blood after a strength training session remains somewhat unclear. It could be a result of increased production, decreased clearance and/or lower uptake by a cell. Based on the facts stated above, monitoring of a hormonal profile in basal and post-loading conditions remains questionable. It may be of some importance for those involved in competitive weightlifting, especially for adult elite athletes. It is recommended to follow an athlete regularly and to assess not only basal levels but also acute responses to a training session. Importantly, samples should be collected in a standard procedure (same tools, brands, method of analysing, the time of day, identical training session etc.) in order to obtain reliable results. REFERENCES Anawalt BD, Bebb RA, Matsumoto AM et al (1996) Serum inhibin B levels reflect Sertoli cell function in normal men and men with testicular dysfunction. J Clin Endocrinol Metab 81:3341-3345 Baumann G. Growth hormone heterogeneity: genes, isohormones, variants and binding proteins. Endocr Rev. 1991; 12: 424-49. -89-

Bhasin S, Woodhouse L, Casaburi R et al (2001) Testosterone dose-response relationships in healthy young men. Am J Physiol Endocrinol Metab 281:E1172-81 Bhasin S, Woodhouse L, Storer TW (2003) Androgen effects on body composition. Growth Horm IGF Res 13 Suppl A:S63-71 Bird SP, Tarpenning KM (2004) Influence of circadian time structure on acute hormonal responses to a single bout of heavy-resistance exercise in weight-trained men. Chronobiol Int 21:131-146 Bosco C, Colli R, Bonomi R, von Duvillard SP, Viru A. Monitoring strength training: neu¬romuscular and hormonal profile. Med Sci Sports Exerc. 2000; 32: 202-208. Brooks BP, Merry DE, Paulson HL, Lieberman AP, Kolson DL, Fischbeck KH (1998) A cell culture model for androgen effects in motor neurons. J Neurochem 70:1054-1060 Consitt LA, Copeland JL, Tremblay MS. Endogenous anabolic hormone responses to endurance versus resistance exercise and training in women. Sports Med. 2002; 32: 1-22. Doumit ME, Cook DR, Merkel RA (1996) Testosterone up-regulates androgen receptors and decreases differentiation of porcine myogenic satellite cells in vitro. Endocrinology 137:13851394 Ferrando AA, Tipton KD, Doyle D, Phillips SM, Cortiella J, Wolfe RR (1998) Testosterone injection stimulates net protein synthesis but not tissue amino acid transport. Am J Physiol 275:E864-71 Fry AC (2004) The role of resistance exercise intensity on muscle fibre adaptations. Sports Med 34:663-679 Fryburg DA, Barrett EJ. Growth hormone acutely stimulates skeletal muscle but not whole-body protein synthesis in humans. Metabolism. 1993; 42: 1223-7. Giustina A, Veldhuis JD. Pathophysiology of the neuroregulation of growth hormone secretion in experimental animals and the human. Endocrine Rev. 1998; 19: 717-97. Godfrey RJ, Madgwick Z, Whyte GP. The exercise-induced growth hormone response in athletes. Sports Med. 2003; 33: 599-613. Hakkinen K, Pakarinen A, Alen M, Komi PV (1985) Serum hormones during prolonged training of neuromuscular performance. Eur J Appl Physiol Occup Physiol 53:287-293 Hakkinen K, Pakarinen A, Alen M, Kauhanen H, Komi PV (1988a) Daily hormonal and neuromuscular responses to intensive strength training in 1 week. Int J Sports Med 9:422-428 Hakkinen K, Pakarinen A, Alen M, Kauhanen H, Komi PV (1988b) Neuromuscular and hormonal responses in elite athletes to two successive strength training sessions in one day. Eur J Appl Physiol Occup Physiol 57:133-139 Hakkinen K, Pakarinen A, Kyrolainen H, Cheng S, Kim DH, Komi PV (1990) Neuromuscular adaptations and serum hormones in females during prolonged power training. Int J Sports Med 11:91-98

-90-

Häkkinen K, Pakarinen A. Acute hormonal responses to two different fatiguing heavyresistance protocols in male athletes. J Appl Physiol. 1993; 74: 882-887. Häkkinen K, Pakarinen A, Kraemer WJ, Häkkinen A, Valkeinen H, Alen M.Selective muscle hypertrophy, changes in EMG and force, and serum hormones during strength training in older women. J Appl Physiol. 2001; 91: 569-80. Hakkinen K, Pakarinen A (1994) Serum hormones and strength development during strength training in middle-aged and elderly males and females. Acta Physiol Scand 150:211-219 Hakkinen K, Pakarinen A, Kraemer WJ, Newton RU, Alen M (2000) Basal concentrations and acute responses of serum hormones and strength development during heavy resistance training in middle-aged and elderly men and women. J Gerontol A Biol Sci Med Sci 55:B95105 Hartman ML, Veldhuis JD, Thorner MO. Normal control of growth hormone secretion. Horm Res. 1993; 40: 37–47. Hymer WC, Kraemer WJ, Nindl BC, Marx JO, Benson DE, Welsch JR, Mazzetti SA, Volek JS, Deaver DR. Characteristics of circulating growth hormone in women after acute heavy resistance exercise. Am J Physiol Endocrinol Metab. 2001; 281: E878-87. Kadi F (2000) Adaptation of human skeletal muscle to training and anabolic steroids. Acta Physiol Scand Suppl 646:1-52 Karatsoreos IN, Wang A, Sasanian J, Silver R (2007) A role for androgens in regulating circadian behavior and the suprachiasmatic nucleus. Endocrinology 148:5487-5495 Kraemer WJ, Marchitelli L, Gordon SE et al (1990) Hormonal and growth factor responses to heavy resistance exercise protocols. J Appl Physiol 69:1442-1450 Kraemer WJ, Noble BJ, Clark MJ, Culver BW. Physiologic responses to heavy-resistance exercise with very short rest periods. Int J Sports Med. 1987; 8:247-52. Kraemer WJ, Hakkinen K, Newton RU et al (1999) Effects of heavy-resistance training on hormonal response patterns in younger vs. older men. J Appl Physiol 87:982-992 Kraemer WJ, Loebel CC, Volek JS et al (2001) The effect of heavy resistance exercise on the circadian rhythm of salivary testosterone in men. Eur J Appl Physiol 84:13-18 Kraemer WJ, Ratamess NA (2005) Hormonal responses and adaptations to resistance exercise and training. Sports Med 35:339-361 Kvorning T, Andersen M, Brixen K, Madsen K (2006) Suppression of endogenous testosterone production attenuates the response to strength training: a randomized, placebocontrolled, and blinded intervention study. Am J Physiol Endocrinol Metab 291:E1325-32 LewisUJ, SinhaYN, LewisGP. Structure and properties of members of the hGH family: a review. Endocr J. 2000; 47: S1-8.

-91-

Marcell TJ, Wiswell RA, Hawkins SA, Tarpenning KM. Age-related blunting of growth hormone secretion during exercise may not be solely due to increased somatostatin tone. Metabolism. 1999; 48: 665-70. McCall GE, Byrnes WC, Fleck SJ, Dickinson A, Kraemer WJ (1999) Acute and chronic hormonal responses to resistance training designed to promote muscle hypertrophy. Can J Appl Physiol 24:96-107 McMurray RG, Eubank TK, Hackney AC (1995) Nocturnal hormonal responses to resistance exercise. Eur J Appl Physiol Occup Physiol 72:121-126 Nagaya N, Herrera AA (1995) Effects of testosterone on synaptic efficacy at neuromuscular junctions in a sexually dimorphic muscle of male frogs. J Physiol 483 ( Pt 1):141-153 Nicklas BJ, Ryan AJ, Treuth MM, Harman SM, Blackman MR, Hurley BF, Rogers MA. Testosterone, growth hormone and IGF-I responses to acute and chronic resistive exercise in men aged 55-70 years. Int J Sports Med.1995; 16: 445-50. Nindl BC, Kraemer WJ, Hymer WC. Immunofunctional vs immunoreactive growth hormone responses after resistance exercise in men and women. Growth Horm IGF Res. 2000; 10: 99103. Nindl BC, Hymer WC, Deaver DR, Kraemer WJ (2001a) Growth hormone pulsatility profile characteristics following acute heavy resistance exercise. J Appl Physiol 91:163-172 Nindl BC, Kraemer WJ, Deaver DR et al (2001b) LH secretion and testosterone concentrations are blunted after resistance exercise in men. J Appl Physiol 91:1251-1258 Sedliak M, Finni T, Cheng S, Kraemer WJ, Hakkinen K (2007) Effect of time-of-day-specific strength training on serum hormone concentrations and isometric strength in men. Chronobiol Int 24:1159-77 Sinha-Hikim I, Roth SM, Lee MI, Bhasin S (2003) Testosterone-induced muscle hypertrophy is associated with an increase in satellite cell number in healthy, young men. Am J Physiol Endocrinol Metab 285:E197-205 Smilios I, Pilianidis T, Karamouzis M, Tokmakidis SP. Hormonal responses after various resistance exercise protocols. Med Sci Sports Exerc. 2003; 35: 644-54. Staron RS, Karapondo DL, Kraemer WJ et al (1994) Skeletal muscle adaptations during early phase of heavy-resistance training in men and women. J Appl Physiol 76:1247-1255 Tremblay MS, Copeland JL, Van Helder W (2004) Effect of training status and exercise mode on endogenous steroid hormones in men. J Appl Physiol 96:531-539 Urban RJ, Evans WS, Rogol AD, Kaiser DL, Johnson ML, Veldhuis JD (1988) Contemporary aspects of discrete peak-detection algorithms. I. The paradigm of the luteinizing hormone pulse signal in men. Endocr Rev 9:3-37 Van Cauter E, Leproult R, Kupfer DJ (1996) Effects of gender and age on the levels and circadian rhythmicity of plasma cortisol. J Clin Endocrinol Metab 81:2468-2473

-92-

VanHelder WP, Radomski MW, Goode RC. Growth hormone responses during intermittent weight lifting exercise in men. Eur J Appl Physiol. 1984; 53: 31-4. Veldhuis JD, King JC, Urban RJ et al (1987) Operating characteristics of the male hypothalamo-pituitary-gonadal axis: pulsatile release of testosterone and follicle-stimulating hormone and their temporal coupling with luteinizing hormone. J Clin Endocrinol Metab 65:929-941 Viru AA, Viru M (2001) Biochemical monitoring of sport training. Human Kinetics, Champaign, IL Wideman L, Weltman JY, Hartman ML, Veldhuis JD, Weltman A. Growth hormone release during acute and chronic aerobic and resistance exercise: recent findings. Sports Med. 2002; 32: 987-1004. Williams AG, Ismail AN, Sharma A, Jones DA. Effects of resistance exercise volume and nutritional supplementation on anabolic and catabolic hormones. Eur J Appl Physiol. 2002; 86: 315-21. Willoughby DS, Taylor M, Taylor L (2003) Glucocorticoid receptor and ubiquitin expression after repeated eccentric exercise. Med Sci Sports Exerc 35:2023-2031 Willoughby DS, Taylor L (2004) Effects of sequential bouts of resistance exercise on androgen receptor expression. Med Sci Sports Exerc 36:1499-1506

Krátka charakteristika autora: Milan Sedliak, *1977, vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v Bratislave, odbor telesná výchova – biológia. Doktorandské štúdium skončil v roku 2009 na Katedre biológie pohybovej aktivity Univerzity v Jyväskylä vo Fínsku. Od svojej diplomovej práce sa venuje hlavne problematike biologických rytmov v športe a pohybovej aktivite človeka. Momentálne pracuje na FTVŠ UK v Bratislave. -93-

MINERÁLNA HUSTOTA KOSTÍ MLADÝCH VZPIERAČOV - ZDRAVOTNÉ ASPEKTY MLÁDEŽNÍCKEHO VZPIERANIABONE MINERAL DENSITY OF YOUNG WEIGHTLIFTERS - HEALTH ASPECTS OF YOUTH WEIGHTLIFTING-

Mgr. Gabriel Buzgó, PhD. 1,2, RNDr. Mariana Šelingerová, PhD. 1, Peter Šelinger1, Mgr. Ľudovít Buzgó2 1 Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave 1 Faculty of Physical Education & Sport Comenius University Bratislava Trénersko-metodická komisia Slovenského Zväzu Vzpierania 2 Coaching and Methodology Committee, Slovak Weightlifting Federation ABSTRAKT Pravidelná a systematická pohybová aktivita detí a mládeže sa považuje za základný predpoklad harmonického rozvoja organizmu. Jej realizácia v podobe riadeného a odborne vedeného športového tréningu musí zodpovedať určitým kritériám podľa zásad športového tréningu detí a mládeže. Osobitná pozornosť sa venuje zdravotným benefitom športového tréningu detí a mládeže. Hlavnými argumentmi odborníkov preferujúcich zaradenie mladistvých do tréningového procesu sú prínosy pohybovej aktivity v rovine primárnej prevencie civilizačných ochorení a zmiernenia dopadov involučných zmien. Silová príprava detí a mládeže sa charakterizuje podobnými atribútmi (Hamar, 2006) aj napriek pretrvávajúcim obavám z negatívnych následkov. Množstvo novších vedeckých publikácií dokladuje pozitívny efekt silovej prípravy u mládeže (Faigenbaum – Westcott, 2005; Zanker et al., 2003). Predkladaný príspevok je zameraný na sledovanie zmien vybraných parametrov op*rného systému vyvíjajúceho sa organizmu mladých vzpieračov. Kľúčové slová: vzpierači, mládež, op*rný systém, minerálna hustota kostí, kostný vek, telesná výška, predikcia výšky tela v dospelosti, funkčná a morfologická asymetria, lateralita ABSTRACT Regular and systematic physical activity of children and youth has been considered the basic predisposition of harmonious development of the body. Its implementation in the form of well-coached and professionally conducted sports training must correspond to certain criteria according to the principles of sports training of children and youth. The main arguments of specialists preferring involvement of young people in the training process are the benefits of physical activities on the level of primary prevention against civilisation diseases and mitigation of impacts of involution changes. Strength preparation of children and youth is characterised by similar attributes (Hamar, 2006) despite the lasting concerns about its negative consequences. Positive effects of strength -94-

preparation of youth have been documented by many newer scientific publications (Faigenbaum – Westcott, 2005; Zanker et al., 2003). The article submitted is focused on monitoring of changes in the selected parameters of the skeletal system of developing bodies of young weightlifters. Key words: weightlifters, youth, skeletal system, bone mineral density, bone age, stature, prediction of adult height, functional and morphological asymmetry, laterality ÚVOD Poslanie športovej prípravy detí má viac úrovní. V tomto procese sa vybuduje základ pre dosahovanie vrcholných športových výkonov v dospelosti, pričom by sa mali dodržiavať hlavné zásady športovej prípravy mládežníckeho športu (fyziologické, tréningové a pedagogické). Názory zástancov a odborníkov športového tréningu detí a mládeže, ktoré hlásali potrebu venovať čo najväčšiu pozornosť a odbornosť tréningu mládeže, sa dnes stávajú základnou požiadavkou a podmienkou úspešnosti športovca. Najväčšie polemiky v oblasti športu detí a mládeže sa týkajú zaradenia silového tréningu do športovej prípravy. Prevládajú negatívne názory o zdravotnej škodlivosti silovej prípravy u detí, aj napriek narastajúcemu počtu novších publikácii vyvracajúcich tieto tvrdenia. Podobnej kritike čelí aj tradičný olympijský šport vzpieranie. Vychádzajúc z charakteru vzpierania (rýchlostno-silový šport, mladý vek vstupu do tréningového procesu, atď.) a existencie rôznych mýtov a vedecky nepodložených negatívnych názorov o vzpieraní ako o čisto zdraviu škodlivom športe, sa spoločnosť stavia nekompromisne, plná podozrení a predsudkov k mládežníckemu vzpieraniu. Obsahom príspevku je sledovať vplyv racionálneho a odborne vedeného vzpieračského tréningu na pohybový systém mladých vzpieračov s akcentom na laterálnu vyhranenosť, telesnú výšku a hustotu kostí. Uvádzanými výsledkami výskumu chceme prispieť k doplneniu axiológie vzpierania a v neposlednom rade rozšíriť množinu argumentov trénerov, odkázaných často len na vlastné skúsenosti, ktoré však pri konfrontácii s opozičnými názormi sú nepostačujúce a prehlbujú presvedčenie druhej strany. VPLYV SILOVÉHO A VZPIERAČSKÉHO TRÉNINGU NA TELESNÝ ROZVOJ Napriek tvrdeniam o optimálnom priebehu rastu a vývinu mladých športovcov absolvujúcich primerané silové zaťaženie zostáva pretrvávajúcim mýtom, že mladí vzpierači vplyvom vzpieračského tréningu nevyrastú. Pramene vzniku tohto mýtu sú neznáme, nepochybne však k tomu prispela aj skutočnosť, že vzpierači nižších hmotnostných kategórií majú podobnú charakteristiku aj v súvislosti s telesnou výškou. Skutočnosťou však je, že so zvyšovaním hmotnostnej kategórie podobnú tendenciu sleduje aj telesná výška. Grasgruber – Cacek (2008) uvádzajú, že na OH 2004 malo 10 najlepších pretekárov do 77kg priemernú výšku 169,1cm (162-175), do 85kg 172,8cm (168-176), do 94kg -95-

175,6cm (169-182) a do 105kg 182,7cm (179-186). Najlepšia desiatka v „superťažkej“ kategórii mala priemerné rozmery 184,7cm a 139,2kg. Telesná výška najsilnejších, t.j. „superťažkých“ vzpieračov len zriedkakedy prekračuje 180-185cm (biomechanický aspekt úspešnosti). Výnimky samozrejme existujú (Čolakov 205cm). V prípade silových trojbojárov je to obdobne. American Academy of Pediatrics (2000) konštatuje, že nízka postava typická pre niektoré športy silového charakteru je pripisovaná genetickým predpokladom a istej selekcii v danom športe. Šelingerová et al. (2007) sú podobného názoru a uvádzajú, že „nie je vylúčené, že nižší vzrast je spôsobený selekciou určitého typu jedincov pre vzpieranie“. Buzgó et al. (2006) sledovali na súbore pozostávajúcom zo skupiny 21 mladých vzpieračov vo veku 11 až 16 rokov a z 18-člennej kontrolnej skupiny bežnej populácie rovnakého veku vplyv vzpieračského tréningu, ktorému sa mladí vzpierači podrobili. Z analýzy výsledkov vyplynulo, že aplikovaný vzpieračský tréning nemal negatívny vplyv na rast mladých vzpieračov. Pri predpoklade, že racionálny vzpieračský tréning nevplýva negatívne na telesný rast, výsledky použitých nepriamych metód potvrdili túto hypotézu. Na tomto výskumnom súbore bolo realizované aj sledovanie funkčnej a morfologickej asymetrie tela mladých vzpieračov a bežnej, nešportujúcej populácie rovnakého veku. Bola stanovená hypotéza, že racionálny vzpieračský tréning napomáha zachovať funkčnú a morfologickú symetriu tela, že miera laterality bude nižšia u mladých vzpieračov ako u bežnej populácie. Pre získanie údajov na určenie miery funkčnej laterality slúžili motorické testy (skok do diaľky z miesta jednonož, hod medicinbalom z ľahu pravou, resp. ľavou hornou končatinou a skok obratom okolo vlastnej osi po znožnom odraze) a dynamometria sily stisku rúk. Pri určovaní miery morfologickej laterality sa využili vybrané antropometrické ukazovatele. Nižšia laterálna vyhranenosť v prípade mladých vzpieračov v porovnaní s bežnou populáciou poukázala na priaznivý vplyv vzpierania pri zachovaní funkčnej a morfologickej symetrii tela. Výsledky výskumu naznačili aj možnosti symetrizácie tela aplikáciou komplexných cvičení vykonávaných olympijskou činkou. VPLYV SILOVÉHO A VZPIERAČSKÉHO TRÉNINGU NA MINERÁLNU HUSTOTU KOSTÍ

Úroveň a zmeny minerálnej hustoty kostí u detí a mládeže ako aj u mladých adeptov športu rôzneho druhu boli publikované s pozitívnym výsledkom z hľadiska priaznivých adaptačných mechanizmov na úrovni denzity kostí so záverom športovo špecifickej adaptácie spojivového tkaniva. Poukázalo sa na možné prínosy pohybovej aktivity v mladom veku na minerálnu hustotu kostí v dospelosti, v intenciách prevencie pred osteoporózou (treťou najrozšírenejšou civilizačnou chorobou postihujúcou op*rný systém). Sabo et al. (1996) sledovali efekt tréningu na kostnú denzitu u 40 výkonnostných športovcov na chrbtici a na femure. V prípade vzpieračov došlo k signifikantnému zvýšeniu (chrbtica +23%, femur +23%), podobne ako -96-

v prípade boxerov. Tsuzuku et al. (1998) uskutočnili výskum na študentoch vysokých škôl kde okrem odlišností v BMC zistili aj významnú koreláciu medzi BMC a objemom zdvihnutej hmotnosti za rok (r. 0,815). Conroy et al. (1993) uskutočnili výskum, ktorý bol zameraný na zistenie vzťahu medzi hustotou kostného tkaniva a svalovou silou vysoko trénovaných vzpieračov juniorskej kategórie. Výskumu sa zúčastnilo 25 elitných vzpieračov (vek 17,4 ± 1,4 r.) Výsledky výskumu poukázali na skutočnosť, že hodnoty BMD sú v prípade vzpieračov v sledovaných oblastiach (lumbálne stavce, proximálny femru) podstatne vyššie ako v kontrolnej skupine rovnakého veku. Po porovnaní hodnôt hustoty kostného tkaniva mladých vzpieračov s údajmi zdravej dospelej populácie zistili, že vzpierači majú hodnoty BMD signifikantnejšie vyššie. Výsledky výskumu poukázali na to, že svalová sila, vysoko špecifická pre športové odvetvie, má veľký vplyv na BMD v prípade mladých vzpieračov. ZMENY VYBRANÝCH PARAMETROV Op*rnÉHO SYSTÉMU MLADÝCH VZPIERAČOV

MINERÁLNA HUSTOTA KOSTÍ MLADÝCH VZPIERAČOV V snahe zvýšiť platnosť zistení u vzpieračov nižšieho veku sa realizoval výskum zameraný na sledovanie zmien op*rného systému mladých vzpieračov s akcentom na minerálnu hustotu kostí a telesnú výšku. Pri stanovení súboru sme použili techniku zámerného výberu. Výskum sme realizovali na súbore mladých vzpieračov (n = 22) priemerného chronologického veku 13,4 roka (9,5 až 17,5 rokov), priemerného kostného veku 13,3 roka (9,2 až 17,7 rokov). V prípade denzitometrického vyšetrenia kostí, ktoré sme realizovali s ročnými odstupmi, sa všetkých 3 meraní, zúčastnilo len 16 členov základného súboru. Priemerný vek takto redukovaného súboru sa zmenil na 12,9 roka (9,5 až 16,5 rokov), priemerný kostný vek na 12,6 roka (9,2 až 16,2 rokov). Kostný vek (KV) sme určili metodikou TW3 podľa Tannera et al. (2001). Do výskumu sme zaradili osoby, ktoré zodpovedajú kritériám vekových kategórii mladších žiakov, starších žiakov a dorastencov, ktorí sú členmi útvarov talentovanej mládeže, a každý člen súboru sa zúčastňuje tréningového procesu minimálne 3krát do týždňa. Išlo o zámerný výber, kde výberovým kritériom bola požiadavka sústavnej účasti na tréningových jednotkách, ako aj zotrvanie v útvaroch talentovanej mládeže počas trojročného priebehu sledovania (výkonnostné kritérium).

-97-

Obrázok 1: Protokol denzitometrického vyšetrenia lumbálnych stavcov a proximálneho femuru

Obrázok 2: Fotodokumentácia denzitometrického vyšetrenia Minerálnu denzitu kostí mladých vzpieračov (BMD) sme určovali metódou DXA (dual energy x-ray absorptiometry) v lumbálnej oblasti (suma L1 až L4, LS BMD) a v oblasti femorálnej (ľavá strana proximálneho femuru, PF BMD), (obrázok 1). Pri určovaní oblastí sledovania minerálnej hustoty kostí, realizácií vyšetrenia a hodnotenia výsledkov sme zohľadnili stanovisko -98-

Medzinárodnej organizácie pre klinickú denzitometriu (ISCD) a Vestník MZ SR (2006). Významný argument pre výber sledovaných oblastí uvádza Lisá (1995), ktorá tvrdí, že v období puberty sa najviac zvyšuje kostná denzita práve na chrbtici. Uvádza, že takmer ⅓ kostných minerálov v lumbálnej časti chrbtice dospelých je nahromadených v 3 rokoch predpubertálneho a pubertálneho veku. Použité zariadenie a k nemu prislúchajúci program umožňuje hodnotenie hustoty kostí jedincov pod dvadsať rokov, a zároveň porovnáva nameranú minerálnu hustotu kostí s hodnotami denzity kostí bežnej populácie. Zariadenie deteguje množstvo minerálov v kosti vo forme hodnoty BMC (bone mineral content, [g]) a BMD (bone mineral density, [g.cm-2], resp. [g.cm-3]) a porovnáva namerané hodnoty denzity s priemernými hodnotami zdravej populácie. Software zariadenia vyhodnocuje Z-skóre a T-skóre. V prípade sledovaného súboru sa potvrdila normalita rozdelenia dát, preto pri testovaní štatistickej významnosti rozdielov medzi výsledkami vstupných, priebežných a výstupných meraní a vyšetrení sme použili párový t-test pre strednú hodnotu. Vo všetkých sledovaných parametroch sme si stanovili, ako kritérium 1%-nú a 5%-nú hladinu štatistickej významnosti (α=0,01; α=0,05). Vyhodnocovanie výsledkov denzitometrie na základe protokolu vyšetrenia sme realizovali v súlade s platnými legislatívnymi usmerneniami a odporúčaní ISCD v zmysle ktorých sme sa sústredili na hodnoty BMD a hodnotu Z-skóre (počet smerodajných odchýlok od priemerných hodnôt BMD príslušnej zdravej vekovej skupiny). Lekársky nález, ktorý vychádza z protokolov vyšetrení, referoval o postupnom ubúdaní členov zo skupiny mierne podpriemerných s prestúpením do skupiny, ktorá sa vyznačovala parametrami v medziach normy. Protokoly z vyšetrení a k nim patriaci lekársky nález umožnili vyčísliť prírastky minerálnej hustoty kostí v absolútnych jednotkách a tiež v percentuálnom vyjadrení. Priemerný prírastok minerálnej denzity kostí po prvom roku sledovania bol 6,3%, po dvoch rokoch sledovania 17,9% (tabuľka 1). Prírastky denzity kostí potvrdzujú názory odborníkov o pozitívnom efekte silových cvičení na kostné tkanivo v mladom veku. Uvádza sa, že v prípade športujúcej mládeže boli zaznamenané prírastky 8% až 15% za 1 až 2-ročné sledovanie, čo nepochybne koreluje s našimi výsledkami (Hamar, 2006). Tabuľka 1: Hodnotenie kostnej denzitometrie na základe lekárskeho nálezu Kategórie hodnotenia Hodnoty kostnej denzity mierne podpriemerné Hodnoty kostnej denzity v medziach normy

1. meranie 28.10.2006

2. meranie 9.11.2007

3. meranie 29.10.2008

n=3

n=1

n=0

18,7%

6,2%

0,0%

n = 13

n = 15

n = 16

81,3%

93,8%

100%

-99-

V prípade lumbálnych stavcov, pri sledovaní zmien hodnôt BMD, sme zistili, že rozdiely medzi jednotlivými vyšetreniami a medzi vstupným a výstupným vyšetrením sú štatisticky významné. Tento výsledok nám potvrdzuje, že zmena hustoty kostí mladých vzpieračov v oblasti lumbálnych stavcov prebieha v súlade so zákonitosťami ontogenézy. Sledovanie rozdielov medzi hodnotami Z-skóre sme uskutočnili so zámerom zistiť, či dochádza k zmenám pri porovnaní mladých vzpieračov s normami rovnako starej bežnej populácie. Udržanie sa na pôvodnej úrovni, prípadné postupné odďaľovanie sa od tejto hodnoty nám malo napovedať, či sa mladí vzpierači vyvíjajú v súlade s bežnou populáciou, prípadne či sa zhoršujú alebo zlepšujú v porovnaní s populačnými normami. Pri testovaní hodnôt Z-skóre v oblasti lumbálnych stavcov sme zistili štatisticky významný rozdiel medzi jednotlivými vyšetreniami, ako aj medzi vstupným a výstupným vyšetrením. Tieto zmeny boli pozitívne, čo znamená, že hodnoty minerálnej hustoty kostí členov súboru majú rastúcu tendenciu aj v porovnaní s populačnými normami. Tento výsledok nám naznačuje možný priaznivý vplyv vzpieračského tréningu na minerálnu hustotu kostí mladých športovcov. Podobným spôsobom sme vyhodnocovali aj oblasť proximálneho femuru. Pri sledovaní zmien hodnôt BMD proximálneho femuru sme zistili, že rozdiely medzi jednotlivými vyšetreniami a medzi vstupným a výstupným vyšetrením sú štatisticky významné. Vývin hustoty kostí mladých vzpieračov v oblasti proximálneho femuru prebieha v súlade so správnym a primeraným vývinom. Pri testovaní hodnôt Z-skóre v oblasti proximálneho femuru sme zistili štatisticky významný rozdiel len medzi priebežným (druhým) vyšetrením a medzi výstupným vyšetrením. Dôvodom tohto výsledku môžu byť nerovnaké vlastnosti a charakteristiky sledovaných kostí ako aj biomechanické odlišnosti pri zaťažovaní týchto segmentov tela, ktoré menia rozmer nami predpokladaného stimulu pre remodeláciu. Obsahom úvah o tomto fenoméne môže byť aj prípadný oneskorený prejav tréningového pôsobenia, resp. predĺženie adaptačnej doby. Výsledky nás informujú o pozitívnych zmenách v úrovni minerálnej hustoty kostí mladých vzpieračov. Zmeny boli štatisticky významné vo všetkých ukazovateľoch v oblasti driekových stavcov, v prípade proximálneho femuru sa signifikantnosť zmien preukázala v prípade všetkých zmien BMD a v hodnotách Z-skóre len medzi 2. a 3. meraním. TELESNÝ RAST MLADÝCH VZPIERAČOV Sledovaním telesnej výšky vzpieračov sme chceli odhaliť súvislosti medzi prirodzeným rastom vzpieračov a vplyvom športového tréningu na telesný rast, diferencovane podľa vývinového štádia. Telesnú výšku sme hodnotili na základe somatických meraní, (5 meraní so 6 mesačným časovým odstupom). Okrem stanovenia ročných a dvojročných prírastkov telesnej výšky sme aplikovali aj metódu percentilového grafu telesnej výšky, metódu predikcie telesnej výšky podľa TW3 a regresnej rovnice ktorá bola dopracovaná Šelingerovou – Šelingerom (2008), (pôvodná metodika podľa Šimkovej et al., 1982 a Šimkovej -100-

– Moravca, 1988). Dôvodom použitia dvoch metód predikcie telesnej výšky, bola snaha zvýšiť objektívnosť zistení (každá metóda predikcie sa vyznačuje určitou chybou odhadu, a je založená na inom princípe odhadu). Náš postup vychádzal zo zaradenia zistených telesných výšok mladých vzpieračov do percentilových pásiem. Podobný postup sme si zvolili pri predikovaných telesných výškach probandov metódou TW3 a metódou regresnej rovnice. Následne sa nám naskytla možnosť sledovať, či meniaca sa telesná výška mladých športovcov zachová svoju polohu v pásme, ktoré by malo byť totožné s pásmom predikovanej telesnej výšky v dospelosti. Táto skutočnosť nás mala informovať či zmeny telesnej výšky nasledujú vývinový trend v prípade mladého športovca. Pri hodnotení prírastkov telesnej výšky a telesnej hmotnosti sme postupovali podobne ako v prípade minerálnej hustoty kostí. Testovali sme významnosť rozdielov medzi jednotlivými meraniami. V prípade telesnej výšky a telesnej hmotnosti boli zmeny medzi jednotlivými meraniami štatisticky významné, až na jednu výnimku pri telesnej hmotnosti, kde však rozdiel medzi kritickou hodnotou a t-štatistikou bol minimálny. Z dôvodu veľkej vekovej rozmanitosti súboru bolo žiaduce sledovať zmeny osobitne pre jednotlivé vekové kategórie, prípadne intraindividuálne, samostatne každého člena súboru. Kategória mladších a starších žiakov sa vyznačovala väčšími prírastkami telesnej výšky, kým kategória dorastencov s výrazne menšími, čo jednoznačne korešponduje so zákonitosťami vývinových štádií (tabuľka 2). Uvedomujeme si, že tieto údaje a zistenia, majú len informatívny, doplňujúci charakter. Tabuľka 2: Prírastky telesnej výšky za sledované obdobie diferencovane podľa vekových kategórii Veková kategória

Mladší žiaci Starší žiaci Dorastenci

Sledované obdobie

Prírastky telesnej výšky [cm]

Prírastok za 1 rok

7,1

Prírastok za 2 roky

13,9

Prírastok za 1 rok

5,9

Prírastok za 2 roky

10,8

Prírastok za 1 rok

2,2

Prírastok za 2 roky

2,8

Pomocou zaradenia nameraných a predikovaných telesných výšok do percentilových grafov sme boli schopní sledovať, či priebeh telesnej výšky smeruje k predikovanej výške v dospelosti, čo nám napovedá o adekvátnosti telesného rastu mladých vzpieračov. Spôsob sledovania uvádzame v tabuľke 3. Trendy zmien telesného rastu mladých športovcov sme znázornili pomocou grafov a požitím lineárnej trendovej čiary. Príklady doplnkovej prezentácie uvádzame na obrázku 3. Pripomíname, že výhoda percentilových grafov spočíva zohľadňovaní vývinovej krivky, čo vo veľkom zvyšuje použiteľnosť tejto -101-

metódy. Po intraindividuálnom zhodnotení zmien telesnej výšky jednotlivých členov súboru -pri zohľadnení biologického veku, rešpektovaní odlišných princípov použitých metód- a následnom zovšeobecnení záverov sme dospeli k výsledkom, že zmeny telesnej výšky sledovaných mladých vzpieračov prebiehajú v súlade s ich prirodzeným vývinom. V prípade sledovania zmien telesnej výšky a jej smerovania k predikovanej konečnej telesnej výške sme nezaznamenali možný negatívny vplyv vzpieračského tréningu. Dodávame, že našim pôvodným zámerom bolo uskutočniť stanovenie kostného veku metódou TW3 opakovane po rovnakých časových odstupoch. Získali by sme tým obraz o zmene biologického veku, ako aj o prípadných zmenách predikovaných telesných výšok, čo by nepochybne poskytol ďalší validný nástroj pre sledovanie primeranosti zmien telesného rozvoja mladých vzpieračov. Podmienkam uskutočnenia výskumu, kde nosnou metódou by bolo opakované RTG vyšetrenie predlaktia, v súčasnej dobe nemáme možnosť vyhovieť z dôvodu legislatívnych opatrení. Ostali sme odkázaní na použitie nepriamych metód sledovania. Na základe predkladaných zistení, pri zohľadnení uvádzaných pripomienok môžeme vyhlásiť, že odborne vedená príprava mladých vzpieračov vykazuje pozitívne výsledky v smere zvýšenia minerálnej hustoty kostí, čo predstavuje ďalší prejav priaznivej adaptácie mladého organizmu na zaťaženie, bez obmedzenia predikovaného, prirodzeného priebehu rastu. ZÁVERY Vzpieračský tréning v mladom veku, v senzitívnom štádiu športovej prípravy, je vhodným stimulom pre rozvoj op*rného systému mladých adeptov športu. Vyslovené závery sledovania zmien minerálnej hustoty kostí mladých vzpieračov považujeme z dôvodu malej početnosti za platné len pre sledovaný súbor, a vyvarujeme sa zavádzajúcej generalizácii výsledkov. Výsledky výskumu rozširujú poznatkovú bázu vedného odboru o efekte silového, resp. vzpieračského pôsobenia na mladý organizmus v senzitívnom štádiu rastu a vývinu. Príspevok okrem doplnenia poznatkov o možnostiach ovplyvnenia parametrov op*rného systému (minerálna hustota kostí, telesná výška) a adaptačných mechanizmov prebiehajúcich v mladom organizme, predstavuje prínos aj z hľadiska aplikácie menej frekventovaných metód sledovania, čo nepochybne dopĺňa nástroje športovej kinantropológie.

ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. 2.

AMERICAN ACADEMY OF PEDIATRICS: Intensive Training and Sports specialization in Young Athletes. In: Pediatrics, 2000, vol. 106, no. 1, p. 154-157. BUZGÓ, G. et al.: K problematike výberu talentov vo vzpieraní. In: Konferencia o športovo talentovanej mládeži. Bratislava: SOV a NŠC, 2006, s. 27-35.

-102-

3. 4. 5. 6. 7. 8.

9. 10.

11. 12.

13.

14.

15.

16.

17.

CONROY, B. P. et al.: Bone mineral density in elite junior Olympic weightlifters. In: Medicine & science in sports & exercise, 1993, vol. 25, no. 10, p. 1103-1109. FAIGENBAUM, D. – WESTCOTT, W. L. et al.: Youth strength training. Healthy Learning, 2005, 99 p. GRASGRUBER, P. – CACEK, J.: Sportovní geny. 1. vyd. Brno: Computer Press, 2008. 480 s. ISBN 978-80-251-1873-3. HAMAR, D.: Silový tréning u detí a adolescentov. In: Medicina Sportiva bohemica et slovaca, 2006, vol. 14, no. 1-4, s. 182-188. LISÁ, L.: Osteoporóza v dětském věku. In: Pohybové ústrojí, roč. 2, 1995, č. 2+3, s. 179-180. MEDZINÁRODNÁ SPOLOČNOSŤ PRE KLINICKÚ DENZITOMETRIU (ISCD). Oficiálne stanovisko revidované pre rok 2005. [online] Publikované 2005. [citované 15.02.2008]. Dostupné z http://www.osteoporoza.sk/lekari/files/stanoviskomskd.pdf SABO, D. et al.: Vliv specifického tréninkového programu na mineralizaci kostí. In: Sportovní medicína a léčebná rehabilitace, roč. 33, 1996, č. 3-4, s. 159-160. ŠELINGEROVÁ, M. et al. Vzťah medzi kostným vekom a minerálnou denzitou kostí u vzpieračov mládežníckych vekových kategórii. [CD-ROM] In: Optimální působení tělesné zátěže a výživy, Kinatropologické dny MUDr. V.Soulka. Hradec Kárlové: PF UHK, ÚTL Lf*ck a FNHK, 2007. ŠELINGEROVÁ, M. – ŠELINGER, P.: Predikcia telesnej výšky v dospelosti. In: Telesná výchova a šport, roč. 18, 2008, č.1, s. 21-25. ŠIMKOVÁ, N. et al.: Predikcia výšky tela v dospelosti. In: Havlíček, I. et al.: Vedecké základy športovej prípravy mládeže (Záverečná správa úlohy SPV č. VIII-5-12/5). Zborník VMR SÚV ŠZTK, IX, Bratislava: Šport, 1982, s. 74-77. ŠIMKOVÁ, N. – MORAVEC, R.: Genetické aspekty a praktické využitie somatometrie pri výbere športovo talentovanej mládeže. In: Zborník VR ÚV ČSTV XIX. Praha: Olympia, 1988, 81 s. TANNER, J. M. et al.: Assessment of skeletal maturity and prediction of adult height (TW3 method). 3rd edition. London: Harcourt Publishers Limited, 2001. 110 p. ISBN 0-7020-2511-9. TSUZUKU, S. et al.: Effects of high-intensity resistance training on bone mineral density in young male powerlifters. In: Calcified Tissue International, 1998, vol. 63, no. 3, p. 283–286. VESTNÍK MZ SR. Odborné usmernenie MZ SR pre diagnostiku a liečbu osteoporózy. [online] Publikované 01.03.2006. [citované 15.02.2008]. Dostupné z http://www.osteoporoza.sk/lekari/legislativa/files/usmernenie.pdf ZANKER, C. L. et al.: Differences in bone density, body composition, physical activity, and diet between child gymnasts and untrained children 7–8 years of age. In: Journal of bone and mineral research, 2003, vol. 18, no 6, p. 1043-1050

-103-

-104-

Krátka charakteristika autora, členov autorského kolektívu: Gabriel Buzgó, *1983 pôsobí na FTVŠ UK ako vedecký pracovník, zabezpečuje vyučovanie povinne voliteľného predmetu vzpieranie. Je predsedom trénersko-metodickej komisie SZV. Mariana Šelingerová, *1954, sa špecializuje na športovú antropológiu, zaoberá sa výberom športovo talentovaných detí a mládeže. Peter Šelinger, *1951, sa zaoberá vývojom meracích zariadení pre výber a testovanie pohybových schopností športovo talentovanej mládeže. Ľudovít Buzgó, *1954, vyštudoval FTVŠ UK v Bratislave, pôsobí ako učiteľ telesnej výchovy a reprezentačný tréner juniorov do 17 rokov vo vzpieraní. Eviduje 33 ročnú trénerskú prax. Je členom trénersko-metodickej komisie SZV.

-105-

VÝZNAM TRÉNINGU SVALOV HLBOKÉHO STABILIZAČNÉHO SYSTÉMU V PREVENCII VERTEBROGÉNNYCH PORÚCH ŠPORTOVCOV

IMPORTANCE OF DEEP STABILIZATION SYSTEM MUSCLES TRAINING IN THE PREVENTION OF ATHLETES VERTEBROGENIC DISORDER

Mgr. Tomáš Mihalík Katedra atletiky, Fakulta telesnej výchovy a športu, Univerzita Komenského v Bratislave Faculty of Physical Education and Sports, Comenius University in Bratislava ABSTRAKT Vertebrogénne poruchy hlavne v oblasti driekovej časti chrbtice sú jedným z najčastejších problémov mnohých športovcov. Podľa najnovších výskumov hlboký stabilizačný systém chrbtice (HSS) plní významnú úlohu pri ochrane chrbtice proti pôsobiacim silám. Práve insuficiencia (nedostatočnosť) svalov HSS chrbtice je významným faktorom podieľajúcim sa na vzniku vertebrogénnych porúch športovcov. Z týchto dôvodov je dôležité pre telovýchovných pedagógov a zvlášť trénerov sledovať u športovcov funkčný stav pohybového systému a dbať na cielené zapájanie svalov HSS do tréningového procesu ako kompenzáciu jednostranného zaťažovania a prevenciu vzniku vertebrogénnych porúch. Kľúčové slová: hlboký stabilizačný systém chrbtice, vertebrogénne poruchy, športovci, kompenzačný tréning ABSTRACT Vertebrogenic disorders especially in the lumbar spine are one of the biggest problems many athletes are facing. According to latest research deep stabilizing spinal system plays an essential role in protecting the spine against the active forces. Just deep stabilizing spinal system muscles insufficiency is an important factor involved in the athletes vertebrogenic disorders formation. For these reasons it is important for physical education teachers and coaches especially to monitor the athletes locomotor system functional state and ensure the targeted deep stabilizing spinal system muscles involvement in the training process as unilateral pressure compensation and vertebrogenic disorders prevention. Key words: deep stabilizing spinal system, vertebrogenic disorders, athletes, training compensation

-106-

ÚVOD Vo väčšine športových odvetví súčasnosti môžeme vidieť kontinuálny nárast športovej výkonnosti. Tento fakt sa odráža aj na stále sa zvyšujúcom objeme tréningového zaťaženia. Súčasný tréning vrcholových ako aj výkonnostných športovcov znamená intenzívnu pohybovú činnosť trvajúcu 3 až 4 hodiny denne počas niekoľkých rokov. Vysoká tréningová záťaž znamená zvýšené nároky na rôzne segmenty pohybového aparátu v závislosti na rozdielnu štruktúru športovej špecializácie. Pohybový aparát kosti, šľachy, svaly, väzy sú zaťažované na hranici anatomických a fyziologických možností. Nadmerným zaťažovaním preťažovaním bez kvalitnej kompenzácie môže dôjsť k funkčným a neskôr aj štrukturálnym poškodeniam muskuloskeletálneho systému. Vedecké poznatky posledných troch desaťročí ukázali, že svalový faktor má pri väčšine funkčných porúch pohybového systému rozhodujúcu úlohu (KOLÁŘ 2001, DLHOŠ 2002). Dôležitejší, ako kvalita funkcie jednotlivého svalu je funkčný vzťah medzi svalmi – svalová rovnováha. Narušením funkčných vzťahov medzi systémom posturálnym (tonickým) a fázickým vzniká svalová nerovnováha. Svalovú nerovnováhu možno považovať za najvýznamnejšiu funkčnú poruchu, ktorá nepriaznivo ovplyvňuje držanie tela, pohybové stereotypy, svalovú koordináciu a v neposlednom rade aj samotnú ekonomiku pohybovej činnosti. Obmedzuje rozsah pohybu kĺbov, ktoré nerovnomerne a neúmerne zaťažuje. Dôsledky týchto procesov navyše v úrovni bolesti, podstatným spôsobom zhoršujú kvalitu života každého športovca. NAJČASTEJŠIE PRÍČINY VZNIKU VERTEBROGÉNNYCH PORÚCH U ŠPORTOVCOV Z hľadiska mechanického zaťaženia je najviac namáhané spojenie medzi panvou a driekom. Aj štatistiky ukazujú, že najčastejšie problémy športovcov sú v oblasti driekovej časti chrbtice viac ako na iných miestach. Pri každom športovom pohybe vznikajú rôzne pnutia v rôznych tkanivách ako sú napr. koža, fascie, svaly, väzy, kĺbové púzdra atď. Pri dlhodobom namáhaní mäkkých tkanív bez adekvátnej kompenzácie sa mení napätie v týchto pohybových štruktúrach, čo spôsobuje v danej oblasti bolesť jednak aktuálnu, v statickej záťažovej polohe a jednak bolesť vznikajúcu pri pohybe. Tento typ napätia sa môže objaviť pri tenise alebo pri kontaktnom športe ako je futbal, keď dochádza k osobným súbojom. Zdvíhanie extrémnych hmotností pri vzpieraní je tiež jednou z príčin preťaženia a poškodenia podp*rných väzov chrbtice. Podľa Raševa (1992) býva na začiatku bolesť spôsobená porušením súhry svalového aparátu, ktoré tvoria ochrannú funkciu chrbtice. Aby nedochádzalo k ďalšiemu poškodzovaniu stavcov, diskov a ligament, centrálny nervový systém si vytvára kompenzačné mechanizmy na ich ochranu. Ak sa však tieto mechanizmy vyčerpajú dochádza k zmenám štrukturálnym, ako napríklad degenerácii samotných stavcov, alebo medzistavcových platničiek (obr. 1). Mnoho športovcov sa sťažuje na bolesti v oblasti driekovej časti chrbtice, po namáhavých tréningových jednotkách. Väčšinou sa tento fakt pripisuje predošlej -107-

pohybovej aktivite, ktorú športovec vykonával. McKenzie (1997) vysvetľuje tento fakt tým, že keby vznik bolesti spôsobovala predošlá činnosť, cítil by športovec problémy alebo bolesť v čase nadmerného prepínania, či poranenia a nie hodinu po, vo fáze uvoľnenia alebo relaxu. Po namáhavej činnosti pohybového aparátu akým je tréning, dochádza v medzistavcových priestoroch k procesu uvoľnenia a keď sa následne dostanú disky, väzy na dlhú dobu do polohy bez opory, dôjde k distorzii (k vybočeniu, neoptimálnemu zaťaženiu) v oblasti medzistavcových priestoroch. Práve op*rnú funkciu, po zaťažení veľkých - globálnych svalových skupín, ktoré sú zodpovedné za silový a rýchly pohyb, by mali prebrať svaly lokálneho charakteru. Tieto svaly by mali stabilizovať daný segment. Ak však tento svalový systém nie je dostatočne funkčný, môže dôjsť práve k spomínaním vznikom bolesti.

Obrázok 1: Degeneratívne, štrukturálne zmeny tkanív a kĺbov v oblasti driekovej chrbtice HLBOKÝ STABILIZAČNÝ SYSTÉM CHRBTICE (HSS) HSS predstavuje svalovú súhru, ktorá zabezpečuje stabilizáciu, pevnosť a súčasne pružnosť chrbtice počas všetkých pohybov. Svaly HSS sú aktivované pri akomkoľvek statickom zaťažení, t.j. stoj, sed a pod. Sprevádza každý cielený pohyb horných resp. dolných končatín. Zapojenie svalov do stabilizácie je automatické a nevyhnutné pri ochrane chrbtice. Na stabilizácii sa nikdy -108-

nepodieľa len jeden sval, ale z dôvodu svalového prepojenia celý svalový reťazec. Zapojená stabilizačná súhra svalov taktiež eliminuje vonkajšie sily (kompresné, strihové a pod.) pôsobiace na jednotlivé segmenty chrbtice. (Kolář, P. – Lewit, K. 2005) V centrálnom programe stabilizácie chrbtice zohráva dôležitú úlohu súhra medzi hlbokými svalmi a svalmi dlhými povrchovými. Globálny svalový systém je zodpovedný za vonkajšiu stabilizáciu trupu bez priameho vplyvu na osový orgán. Globálne stabilizátory umožňujú prevod vonkajších síl a zaťaženie medzi trupom a končatinami a kontinuálne tak minimalizujú výsledné zaťaženie osového orgánu. Tento svalový systém sa zúčastňuje viacej na silovom a rýchlom pohybe a menej na presnom pohybe. Je dôležitou súčasťou stabilizačného systému chrbtice, ale pri nedostatočnom zapájaní lokálneho stabilizačného systému nezaistí optimálnu stabilizáciu chrbtice (Richardson et al. 2004). Podľa australských autorov je dôležitým stabilizačným systémom v oblasti driekovej chrbtice zapojenie svalov bránice, panvového dna, priečneho brušného svalu (m. tranverzus abdominis) a najhlbšie uložených svalov chrbtice tzv. multifidov (obr. 2).

Obrázok 2: Svalový komplex tvoriaci hlboký stabilizačný systém driekovej časti chrbtice (bránica, priečny brušný sval, multifidi a svaly panvového dna)

-109-

Pri nádychu sa svalové snopce bránice kontrahujú a stláčajú jej stred kaudálnym smerom (smerom nadol) a vytvárajú tlak cez vnútorné orgány až k panvovému dnu. Aby nedošlo k vyklenutiu vnútorných orgánov aktivujú sa aj svaly panvového dna. Bránica a panvové dno pôsobia ako piest, ktorý roztláča orgány brušnej dutiny do ostatných smerov. Tu sa uplatňuje funkcia m. tranverzus abdominis a mm. multifidi, ktoré chránia chrbticu z predo-zadnej strany. Celý tento mechanizmus vytvára akýsi viskózny elastický vak, ktorý stabilizuje driekovú časť chrbtice. Pri aktivácii globálneho a lokálneho stabilizačného systému je dôležitý ich správny ,,timing“ . Za situácie, kedy dôjde k poruche stabilizačnej funkcie sa povrchové brušné svaly zapájajú nadmerne a naopak, hlboko uložené svaly ako m. tranverzus abdominis, sa chová isuficientne (nedostatočne) a dochádza k nadmernej aktivácii paravertebrálnych svalov (mm. erectores spinae). Dolné segmenty driekovej chrbtice sú tak z prednej strany nedostatočne chránené (obr. 3).

Obrázok 3: Nesprávny spôsob stabilizácie pri zlom stereotype dýchania. V thorakolumbálnom prechode môžeme vidieť hypertonickú aktivitu paravertebrálnych svalov a nedostatočné zapájanie m. tranverzu abdominis z prednej strany. Pri nedostatočnom zapájaní jednotlivých svalov do stabilizačných funkcií dochádza k neprimeranému zaťaženiu kĺbov a väzov chrbtice. Nie je to však len v nedostatočnom zapájaní jednotlivých svalových stabilizátorov ktoré spôsobujú -110-

preťaženie chrbtice, ale významnú úlohu tu zohráva aj nadmerná a jednostranná aktivita svalov pri športe, ktorá nie je dostatočne vhodne kompenzovaná. Práve na tento fakt mnohí tréneri často zabúdajú. VÝCHODISKÁ PRE TRÉNING HSS CHRBTICE A B C D

E F

Zapojenie svalov do stabilizácie v správnom „timingu“ . Pracovať s lokálnymi stabilizátormi. Klásť dôraz na bráničný typ dýchania pri stabilizačných cvičeniach. Snažiť sa vo všetkých pohyboch ( drep, výpad atd.) udržať prirodzenú driekovú lordózu. Chrbtica si tak zachová najoptimálnejšiu funkciu z hľadiska zaťaženia. Postupne zvyšovať nároky na stabilizačný systém. Realizovať cvičenia k zvýšeniu propriocepcie . (balančné cvičenia, BOSU, fit lopta atď.)

PRÍKLAD CVIČENÍ NA ZAPOJENIE HLBOKÉHO STABILIZAČNÉHO SYSTÉMU

Obrázok 4: Podpor ležmo na lakťoch

Obr. 5. podpor ležmo bokom -111-

Obrázok 6: Rolovanie na fitlopte s oporou o lakte

Obrázok 7: Podťahovanie nôh na fitlopte

-112-

ZÁVER Pri nesprávne vedenom tréningu, ktorý sa zameriava len na povrchové svaly – chrbtové a brušné sa bude stále viac zvýrazňovať a zhoršovať disbalancia medzi hlbokými a povrchovými svalmi, čím sa zhoršuje stabilita lumbálnej oblasti chrbtice. Narastajúci hypertonus a nadmerná aktivita povrchových svalov utlmuje funkciu svalov hlbokých. HSS znižuje axiálny tlak na chrbticu a tak pôsobí ako kompenzačný mechanizmus pri jednostrannom športovom zaťažení a tak napomáha k regenerácii medzistavcových priestorov v procese zotavovania. V rámci kompenzačných cvičení môže vedomé zapájanie svalov HSS do tréningového procesu výraznou mierou prispieť k prevencii vertebrogénnych problémov športovcov. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. BENDOVÁ, P. 2010. Funkčné testovanie a tréning- lumbálna chrbtica, panva a dolná končatina. Kurz. Bratislava-Revitalis 26 - 27. 3. 2. DLHOŠ, M. 2002. Lateralita funkčných svalových zmien a jej ovplyvňovanie u mladých tenistov. (Kandidátska dizertačná práca). Bratislava: FTVŠ UK, 2002. 122 s. 3. KANÁSOVÁ, J.: Funkčné svalové poruchy u atlétov, tenistov, plavcov, hokejistov, volejbalistiek a moderných gymnastiek OŠG v Nitre. In: ATLETIKA 2005: Elektronický sborník s mezinárodní vědecké konference. – Praha : Univerzita Karlova, 2005. - ISBN 8086317-3-0. 4. KOLÁŘ, P. 2001. Systematizace svalových dysbalancí z pohledu vývojové kineziologie: časopis Rehabilitace a fyzikální lékařství. Praha: ČLS JEP, 2001 ročník 8, 4, str.152-164 5. KOLÁŘ, P.: LEWIT, K.: Význam hlbokého stabilizačného systému v rámci vertebrogénnych obtíží. In: Neurológia pre prax. 5/2005, s. 258-262, 6. McKENZIE, R. 1997. Treat Your Own Back. Autorizovaný preklad. Léčime si záda sami. 2005. s 10-13, 33 ISBN 80-239-4861-X 7. RAŠEV, E.: Škola zad, Praha: 1992, s 14-17 ISBN 80-900272-6-1 8. RICHARDSON, C. et al. 2004. Therapeutic exercise for lumbopelvic stabilization. In: Funkcia-diagnostika-terapia hlbokého stabilizačného systému 1. vydanie, Ingrid Palaščáková Špringrová, 2010. s 14-16 ISBN 978-80-254-7736-6 9. VÉLE, F.: Kineziologie. 2 rozšírené a prepracované vydanie, Praha: Triton. 2006, s 375 ISBN 80-7254-837-9

Krátka charakteristika autora: Tomáš Mihalík, *1981, vyštudoval Fakultu telesnej výchovy a športu Univerzity Komenského v špecializácii kondičný tréner. Momentálne pôsobí ako interný doktorand na katedre atletiky FTVŠ UK. 10 rokov pôsobí ako osobný tréner a špecializuje sa na funkčný tréning. Je absolventom mnohých odborných školení s využitím fyzioterapeutických konceptov v kondičnom tréningu. -113-

STABILIZÁCIA A PORANENIA MÄKKÝCH ŠTRUKTÚR KOLENNÉHO KĹBU V ŠPORTE

KNEE STABILIZATION AND SOFT STRUCTURES INJURY IN SPORT Mgr. Matej Vlašič Katedra Športovej Kinantropológie Fakulty Telesnej Výchovy a Športu, Univerzity Komenského v Bratislave Department of Sport Kinantropology, Fakulty of Physical Aducation and Sport, Comenius University in Bratislava ABSTRAKT V športovej praxi sa čoraz viac stretávame so zdravotnými problémami kostrového a svalovo-šľachového aparátu. Vzhľadom k vykonávanému športu sa dajú konštatovať najviac postihované časti tela, no takisto môžeme zhodnotiť, že kolenný kĺb býva veľmi často problémový vo väčšine športov. Tento fakt je dôsledkom samotnej anatomickej štruktúry a funkcie kolena, no i neúmerným preťažovaním v športe a nedostatočnou regeneráciou síl, keďže k väčšine týchto zranení dochádza v únave. Odstrašujúcou realitou je aj to, že týmito poraneniami trpí čoraz viac dorastajúcej športovej mládeže od 13 rokov v rôznych športoch, najmä dievčat. Preto je potrebné čoraz viac odhaľovať príčiny týchto poranení a hľadať spôsoby, či už tréningové, alebo regeneračné, ako im zamedziť. Kľúčové slová: poranenie kolenného kĺbu, poranenie ACL, stabilita kolenného kĺbu, mechanizmus poranenia ABSTRACT Increasingly we could observe many health troubles in sport jointed with musculo-sceletal system. We can define the most attack body parts or joins considering with type of sport, but we can also say that the knee is the most injured join in sports at all. This fact results from knee anatomic structure and function, but also by abnormal loading in sports coupled with regeneration deficit. Most of knee injury happens in fatigue. Byword reality is also age and number of young athletes with serious lesions, most in girls. Thence, there is a real requirement of reasons detecting knees injuries and try to find the best training or regeneration process, how to prevent it. Key words: knee injury, ACL lesion, stability of knees, mechanism of injury

-114-

ÚVOD Stúpajúca tendencia výkonu vo vrcholovom športe má za následok stále sa zvyšujúci počet zranení. Poranenia kolenného kĺbu, patria k tým, ktoré najčastejšie vedú k neprítomnosti na tréningu. Koleno ako váhonosný kĺb je uprostred kinetického reťazca, kde sa stretávajú všetky fyzikálne sily vyplývajúce z dynamického pohybu, ale i statického zaťažovania, bez možnosti dokonalej korekcie a kompenzácie týchto síl. Ľahká zraniteľnosť kolenného kĺbu vyplýva z jeho funkcie a neustáleho vystavovania akútnemu i chronickému preťaženiu. Je to zapríčinené aj jeho biomechanickou zložitosťou a možnosťou porušenia súhry statickej a dynamickej stabilizácie. Ďalšími aspektami sú aj veľká kĺbová dutina, či veľký povrch kĺbových plôch. MOŽNOSTI POŠKODENIA MÄKKÝCH ŠTRUKTÚR KOLENA Stabilizačný systém kĺbu kolena sa poškodí takmer v každom prípade poranenia, kedy pozorujeme krvácania do mäkkých štruktúr. Vtedy sa často diagnostikuje roztrhnutie väzov, pripadne kĺbového puzdra, či poškodenie chrupavky (Školíková, 2000). K poraneniam väzov a ostatných štruktúr kolenného kĺbu prichádza najmä pri športových aktivitách a hlavne kontaktných športoch. Ale skúsenosť nám ukazuje, že nielen kontaktné zranenia sú príčinou lézií mäkkých štruktúr kolena. Často aj nestabilné pozície v kritických situáciách sú dostatočným podnetom. Prudké zmeny pohybu, zmeny smeru, brzdiace pohyby, doskoky na “nepripravenú”, extendovanú dolnú končatinami, prípadne v kombinácii s únavou bývajú najčastejšou príčinou. Inou príčinou môže byť nadmerné statické preťaženie kedy svalový aparát nie je schopný pojať záťaž, ako v prípade prenášania či vzoprenie bremien v nesprávnom osovom postavení kĺbov. MECHANIZMUS PORANENIA KOLENNÉHO KĹBU V ostatnom dynamickom období sa najčastejšie stretávame s léziami a ruptúrami predného skríženého väzu (ďalej len ACL, z ang. anterior cruciatum ligament ), a léziami vnútorného postranného väzu (ďalej len LCM, z lat.lig.collaterale mediale). Dôvodom je ich významná funkcia statických stabilizátorov kolenného kĺbu v kľúčových situáciách, kedy sa koleno dostáva do kritických polôh. Inou príčinou poškodenia LCM môže byť úzka anatomická prepojenosť s kĺbovým puzdrom kolena. Palmer (z Javorčík, 2005) popísal 4 základné mechanizmy poranenia ACL. Prvým je abdukcia, flexia a vnútorná rotácia femuru na tíbii. Druhým je addukcia, flexia a vonkajšia rotácia femuru na tíbii (tzv. mediálny kolaps podľa Bizziniho 2000). Tretím hyperextenzia a štvrtým predo-zadné posuny. Najčastejším mechanizmom je abdukcia, flexia s vnútornou rotáciou femuru. Ide o situáciu, keď dôjde k pôsobeniu sily z laterálnej strany na zaťaženú končatinu. Sila pôsobí abdukčno - flexčne a vnútorná rotácia femuru je spôsobená rotáciou -115-

tela. Dochádza k poškodeniu na mediálnej strane kolena. Závažnosť poškodenia závisí od veľkosti sily a času pôsobenia. Iniciálne poškodená štruktúra je mediálny kolaterálny väz. Pri pokračujúcom násilí sa trhá ACL a poslednou štruktúrou je mediálny meniskus, čím vzniká „the unhappy trias". Mechanizmus addukcie, flexie a vonkajšej rotácie femuru, je omnoho vzácnejším mechanizmom a poškodenie je na laterálnej strane kolena. Iniciálne je sledovaný laterálny postranný väz, pri pokračujúcom násilí sa trhajú kapsulárne väzy, komplex ligamentum arcuatum, musculus popliteus, tractus iliotibialis, musculus biceps femoris, nervus peroneus communis a jeden alebo oba skrížené väzy. Sila pôsobiaca spredu na vystreté koleno spôsobí hyperextenziu kolena. Iniciálne je poškodený LCA. Pri pokračujúcom násilí môže dôjsť k distenzii a roztrhnutiu zadnej kapsuly a môže sa roztrhnúť PCL. Anteroposteriórna sila pôsobiaca na tíbiu alebo femur spôsobí predozadné posuny. V závislosti od smeru pôsobenia sa poškodzuje ACL alebo PCL. Incidencia tzv. izolovaných ligamentóznych lézií je stále diskutovaná. Žiadna štruktúra v kolene nepracuje izolovane, ale v súhre s ostatnými. Aj keď v princípe nedochádza k izolovanej lézii, napriek tomu sa často lézia ACL javí ako izolovaná. Predpokladá sa, že lézie ostatných štruktúr sú malé alebo minimálne, preto sa zahoja a klinicky dominuje poškodenie jednej štruktúry. Napriek tomuto sa akceptujú aj mechanizmy, ktoré môžu viesť k izolovaným léziám, napríklad hyperextenzia, decelerácia pri flektovanom kolene.

Obrázok 1: Vonkajší laterálny a vnútorný mediálny meniskus http://www.sportclinic.sk/anatomiakoleno.html

-116-

Obrázok 2: Anatomická štruktúra kolenného kĺbu http://frogknee.blogspot.com/ STABILIZÁCIA A BIOMECHANIKA KOLENNÉHO KĹBU Ľahká zraniteľnosť kolenného kĺbu v mechanizmoch ako sme opísali, vyplýva z jeho funkcie a vystavenia akútnemu i chronickému preťaženiu. Taktiež z biomechanickej zložitosti a možnosti porušenia súhry statickej a dynamickej stabilizácie Stabilizačný systém kĺbu je tvorený tvarom kĺbových plôch a mäkkými štruktúrami, ktoré rozdeľujeme na statické stabilizátory (väzy, kĺbové puzdro a menisky) a dynamické stabilizátory (svaly). Iný autori (Čech 1986) pri podrobnejšom opise hovoria o kapsulárnych (kĺbové puzdro, retinákulá pately, svaly a ich šľachy, postranné väzy) a intraartikulárnych stabilizátoroch (menisky a skrížené väzy). My sa budeme vyjadrovať v rozdelení na statické a dynamické stabilizátory. Statické stabilizátory rozdeľujeme na centrálne (skrížené väzy, ktoré sa pri vnútornej rotácii tíbie na seba navíjajú a pri vonkajšej rotácii sa uvoľňujú) a periférne (postranné väzy). V mediálnej polovici kĺbu je to hlavne ligamentum collateralis medialis a v posteromediálnej časti kĺbové puzdro, kde je posilnený aj členitým úponom m.semimembranosus, ktorý stabilizuje kolenný kĺb z mediálnej strany, aj spolu s m.semitendinosus, sartorius a gracilis, ktoré už zaraďujeme k dynamickým stabilizátorom. Laterálna polovica kĺbu je stabilizovaná hlavne iliotibiálnym traktom, m.biceps femoris (dynamické stabilizátory), posteroleterálnou časťou puzdra (statické stabilizátory) a m.popliteus. M.popliteus, spolu s m.gastrocnemius sa podieľa aj na dorzálnej stabilizácii. Bez dynamickej stabilizácie, alebo pri narušení jej funkcie, dochádza k okamžitému preťaženiu statických -117-

stabilizátorov a následne k poškodeniu mäkkých štruktúr kĺbu. Osobitné postavenie v dynamickej stabilizácii patrí m.quadriceps femoris. Je to jediný extenzor kolena a ventrálny stabilizátor. M.vastus medialis a lateralis plnia extenčnú aj stabilizačnú funkciu, zatiaľ čo m.vastus itermedius a m. rectus femoris iba extenčnú. Spolu s bočnými väzmi a svalmi je tak tvorený tzv. extenčný aparát kolena. M. vastus medialis a lateralis majú aj ďalšiu významnú úlohu. Pokračovaním ich šliach vznikajú retinakulá pately, ktoré spolu s celým extenčným aparátom patelu stabilizujú a centrujú jej fyziologickú pozíciu vo femoropatelárnim kĺbe (Čech 1986). Zadná stena kolenného kĺbu je zosilnená úponmi flexorov kolena. Ťah flexorov je priamo úmerne závislý od flexie v bedrovom kĺbe. M. popliteus je synergista svalov pes anserinus (m.sartosius, m.gracilis a m.semitendinosus) na laterálnej strane kolena. (Školíková 2000, Javorčík 2005) V prípade funkčného poškodenia stabilizátorov kolenného kĺbu, napr. v dôsledku poranenia a následnej operácie, sa stretávame s mnohými obmedzeniami pohybu v takmer všetkých osiach. Kolenným kĺbom môžeme viesť osi tri X,Y,Z, frontálnou, sagitálnou a transverzálnou rovinou, ktoré sú aj osami možných pohybov v kĺbe. Okolo nich je možné urobiť celkovo šesť druhov pohybov (tri rotačné a tri translačné posuny). V klinickej praxi označujeme pohyb okolo osi Y (sagitálnej) ako flexiu a extenziu, ktorej znížený rozsah hrá kľúčovú úlohu pri jednotlivých cvikoch, či dynamike chôdze a je veľmi individuálny (niekedy po šiestich týždňoch po plastike ACL iba 90º). Pohyb okolo osi X (frontálnej) označujeme ako abdukciu a addukciu a pohyb okolo osi Z (transverzálnej) ako intrarotáciu a extrarotáciu predkolenia (rotačné pohyby a nadobudnutie ich pôvodného rozsahu si vyžaduje pri rekonvalescencii napr. po rekonštrukcii ACL ešte dlhší čas). Translačný pohyb v sagitálnej rovine označujeme ako predný a zadný zásuvkový príznak. K translácii vo frontálnej osi (kompresii a distrakcii) dochádza iba pôsobením tlakových síl. Základné postavenie kĺbu je plná extenzia, z ktorej môžeme vykonať približne 5º hyperextenziu. Pri zvýšenej laxicite väzov môže byť hyperextenčný pohyb aj 15º. Tento stav znamená zvýšené riziko poranenia väzov, no po operačnom zákroku títo pacienti často dosahujú plnú extenziu skôr, čo je pozitívne pre nadobudnutie dostatočnej dĺžky kroku a teda odstránenie krívania. Pri extendovanom bedrovom kĺbe je flexia kolena približne 120º a pri flexovanom bedrovom kĺbe až 140º. Extenzia a flexia je pomerne zložitou súčinnosťou troch známych pohybov. Začiatok pohybu flexie je sprevádzaný iniciálnou rotáciou (vnútorná rotácia predkolenia, v skutočnosti pri fixovanom predkolení v stoji, vonkajšia rotácii femuru, asi o 5º) a koniec extenzie terminálnou rotáciou. Následne prebieha valivý a od 20º flexie kĺzavý pohyb kondylov femuru (najskôr v mediálnom a s malým oneskorením v laterálnom kondyle) po tibiálnom plateau. Podľa Čecha (1986), tieto pohyby prebiehajú súčasne, no značne sa mení ich podiel. Dôvodom týchto pohybov je tvar a priebeh kĺbových plôch a usporiadanie väzivového aparátu kolena. Vzájomnú koordinovanosť všetkých troch pohybov (rotačného, valivého a kĺzavého) zabezpečujú práve -118-

skrížené väzy. V 90º flexii je napnutý najmä anteromediálny zväzok LCA, pri 120 º flexii je LCA relaxovanejší. LCP je počas flexie napnutý. Každá zmena odstupu a úponu týchto väzov, či zmena ich dĺžky, mení biomechanické pomery kĺbu. Pri statickom i dynamickom zaťažovaní v tréningu preto treba dbať na to, aby dochádzalo k čo najprijateľnejšiemu preťažovaniu statických stabilizátorov a podpore funkcie dynamických stabilizátorov. Jedným z dôležitých pravidiel je napríklad aj dodržiavanie osového postavenia kĺbov. Zjednodušene to môžeme vysvetliť na príklade stoja rozkročmo pri drepe. V prípade stoja rozkročmo na šírku panvy by sme mali pozorovať len veľmi nepatrnú extrarotáciu chodidiel (do 5˚). So stúpajúcim rozsahom rozkročenia, stúpa aj uhol rotácie chodidiel, pričom rešpektujeme postavenie kolenného kĺbu, resp. jabĺčka voči chodidlu a to tak, že hrot jabĺčka je orientovaný smerom druhého prstu chodila. Druhým významným pravidlom ktoré slúži ako prevencia preťažovania je, že sa pri posilňovacích cvičeniach snažíme udržať kolenný kĺb nad pôdorysom chodidla. Vyhneme sa tak nepríjemným ťahovým a tlakovým silám a pocitom v oblasti ligamentum patellae. Je samozrejme logické že určitým extrémnym pozíciám sa napríklad vo vzpieračskom tréningu nevyhneme. Tu však predpokladáme špeciálnu pripravenosť a trénovanosť pre ich bezpečné dosiahnutie. Na tomto mieste je potrebné do popredia starostlivosti o kolenný kĺb postaviť aj regeneráciu. Najmä chrupavka kolena je extrémne zraniteľná a potrebuje pravidelnú starostlivosť formou fyzioterapie (hydroterapia, balneológia, magnetoterapia), či výživy a jej doplnkov. ZÁVER Kolenný kĺb je vzhľadom na svoju anatomickú a biomechanickú zložitosť často vystavovaný preťažovaniu. Tieto preťaženia sa postupne stávajú chronickými a môžu predikovať vážne poškodenie mäkkých štruktúr kolenného kĺbu. Léziám väzov kolena, ako najčastejším a závažným poraneniam kolenného kĺbu treba predchádzať fyziologickým zaťažením a preventívnym pôsobením. Dôležitou zložkou takéhoto preventívneho pôsobenia je napríklad aj vhodný regeneračný proces. Pri každom prejave poškodenia treba mať na pamäti, že v prípade ak ku zraneniu príde, následky sú často celoživotné vo forme rozvoja chondropatií a ďalších participujúcich problémov. ZOZNAM BIBLIOGRAFICKÝCH ODKAZOV 1. 2.

BIZZINI, M.: Senzomotorishe rehabilitation nach beinverletzungen, Studgard, 2000. CARAFFA, A.et al. : Prevention of anterior cruciate ligament injuries in soccer. A prospective controlled of proprioceptive training. Knee Surg Sport Traumatol Arthrosc 4(1): 19-21 CERULLI,G.et al.: Proprioceptive training and prevention of anterior cruciate ligament injuries in soccer, J Orthop Sports Phys Ther 2001.31(11):655-60; discussion 661 ČECH,O.et al : Poranení vazivového aparátu kolenního kloubu, 1986 -119-

5. 6.

GRIFFIN,L.: Prevention of noncontact ACL injuries,2001 JAVORČIK,P.: Rekonštrukcia predného skríženého väzu kolenného kĺbu. Atestačná práca z úrazovej chyrurgie, Slovenská Zdravotnícka Univerzita, Katedra úrazovej Chyrurgie, Bratislava, 2005 ŠKOLÍKOVÁ, B., Komplexná rehabilitačná liečba po úrazoch mäkkého kolena v NRC Kováčová. Rehabilitácia, Vol. 33, No. 1, 2000

Krátka charakteristika autora: Matej Vlašič, *1983, doktorand na Katedre športovej kinantropológie, Fakulty Telesnej Výchovy a Športu, Univerzity Komenského v Bratislave. Zaoberá sa tréningami a športovou rehabilitáciou po operáciách kolenného kĺbu. Na túto tému vypracováva výskum dizertačnej práce. Spolupracuje so špičkovými odborníkmi PaedDr. Alešom Dunajčíkom (kondičný tréner HC Slovan Bratislava), Mgr. Martinom Rusňákom (kondičný tréner futbalovej reprezentácie) a fyzioterapeutom Miroslavom Dlhošom, PhD.

-120-

NOVÉ METÓDY DIAGNOSTIKY A ROZVOJA SILOVÝCH SCHOPNOSTÍ NEW METHODS OF DIAGNOSTIC AND DEVELOPMENT OF STRENGTH ABILITIES Mgr. Peter Schickhofer, PhD. Katedra športovej kinantropológie, Fakulta telesnej výchovz a športu, Univerzita Komenského v Bratislave Department of sports kinanthropology, Faculty of Physical Education and Sports, Comenius University in Bratislava ABSTRAKT Cieľom práce bolo poukázať na rozličné aspekty posudzovania silových schopností a svalovej kontrakcie ako aj ukázať špecifický efekt rozdielnych spôsobov silového tréningu. Výsledky ukázali, že zo zaznamenávaných silových parametrov je dôležité sledovať rýchlosť pohybu a výkon ako aj gradient sily. Tieto parametre umožňujú presnejšie posudzovanie špecifickej adaptácie na silový tréning. Kľúčové slová: silové schopnosti, diagnostika, rozvoj ABSTRACT The aim of the study was to present different aspects of assessment of strength abilities and muscle contraction as well as to evaluate the specific effect of different strength training regimes. Results showed that from evaluated strength parameters, it is important to register the velocity and power at different weights as well as rate of force development. These parameters allows more precise assessment of specific adaptation of strength abilities to trainig load. Key words: strength abilities, diagnostic, development Na posúdenie aktuálnej výkonnosti športovca a účinnosti tréningového zaťaženia sa v tréningovej praxi využívajú nielen výsledky zo súťaží, ale aj motorické testy a rôzne metódy funkčnej diagnostiky. Informácie o aktuálnom stave funkčných schopností možno využívať pri riadení tréningového procesu a celkovom zvyšovaní účinnosti športovej prípravy. V mnohých športových odvetviach sú to predovšetkým silové schopnosti, ktoré významným spôsobom limitujú dosahovaný výkon. V tejto súvislosti sa teda dostáva do popredia požiadavka ich čo najobjektívnejšieho posudzovania a najefektívnejšieho rozvoja. V súčasnej praxi využívané metódy posudzovania silových schopností nie vždy dostatočne odrážajú špecifické adaptačné zmeny. Osobitne to platí o tréningu zameranom na rozvoj výbušnej sily.

-121-

Pre posudzovanie silových schopností pri silovom prejave človeka sa používajú fyzikálne veličiny, konkrétne sila, rýchlosť, zrýchlenie a výkon. Najlepšie je popísaný vzťah sily a rýchlosti izolovaného svalu. Podľa tohoto vzťahu (obr. 1), známeho tiež ako Hillova krivka (HILL, 1922), sa sila sťahu izolovaného svalu od svojho maxima pri izometrickej kontrakcii (rýchlosť = 0) s narastajúcou rýchlosťou znižuje, pričom krivka má hyperbolický charakter. V prácach (HAMAR, 1993, THORSTENSSON, 1977) zaoberajúcich sa sledovaním závislosti sily od rýchlosti pohybu pri cvikoch ako tlak v ľahu na lavičke a drep sa závislosť svojim charakterom približuje viac priamke. Tento rozdiel je pravdepodobne dôsledkom toho, že v našom prípade išlo o komplexný pohyb, pri ktorom sa aktivovalo viac svalových skupín, naviac pri meniacich sa biomechanických podmienkach. Lineárnu závislosť sily od rýchlosti pri komplexných pohyboch so závažím potvrdil aj LABRECQUE (1983). Sila, ktorú je sval schopný vyvinúť, však výrazne závisí i od charakteru svalovej kontrakcie. Na rozdiel od koncentrickej kontrakcie (sila sťahu väčšia ako sila odporu - sval sa aktívne skracuje) dosahuje sila pri excentrickej (brzdivej) kontrakcii (sila sťahu menšia ako sila protipôsobiaceho odporu - sval sa predlžuje) väčšie hodnoty. Naviac, pri tejto forme svalovej kontrakcie má závislosť sila-rýchlosť odlišný, viac-menej opačný charakter - sila sa s rýchlosťou pohybu, ktorý má brzdiť zvyšuje.

SILA KONCENTRICKÁ

EXCENTRICKÁ

+ RÝCHLOSŤ Obrázok 1: Závislosť sily od rýchlosti svalovej kontrakcie. Hillova krivka. Ďalším z faktorov, ktoré ovplyvňujú silu svalovej kontrakcie je poloha v rámci rozsahu konkrétneho pohybu. Vyplýva to jednak zo závislosti sily a dĺžky svalového vlákna, podľa ktorej je toto schopné vyvinúť najväčšiu silu približne v strednej polohe, kedy k sebe molekuly aktínu a myozínu naliehajú najväčšou plochou a dosiahne sa najväčší počet aktívnych spojovacích mostíkov (obr. 2). -122-

SILA

DĹŽKA SARKOMÉRU

Obrázok 2: Závislosť sily kontrakcie od dĺžky svalového vlákna (EDMANN, 1988) V prípade komplexného pohybu (napr. drepu alebo tlaku v ľahu na lavičke) sú príčinou zmien vyvíjanej sily i meniace sa pomery pákových mechanizmov a tým i biomechanické podmienky pre uplatňovanie sa sily svalovej kontrakcie zúčastnených svalových skupín. Údaj o sile by teda mal vždy byť doplnený i informáciou o rýchlosti a charaktere svalovej kontrakcie (koncentrická, excentrická, izometrická), ako i o polohe. Dôležitým prejavom svalovej kontrakcie je výkon, ktorý predstavuje súčin sily a rýchlosti. Jeho hodnoty môžu byť pozitívne (pri koncentrickej kontrakcii), negatívne (pri excentrickej kontrakcii), alebo nulové (pri izometrickej kontrakcii). ČASOVÝ PRIEBEH PARAMETROV SVALOVEJ KONTRAKCIE Z hľadiska diagnostiky nás zaujíma nielen silový prejav v závislosti od rýchlosti, ale aj priebeh parametrov sily počas svalovej kontrakcie. Pomocou moderných diagnostických zariadení je možné zaznamenávať parametre sily v priebehu komplexného pohybu. Na konkrétnom príklade možno ilustrovať individuálny časový priebeh sily, výkonu a rýchlosti svalovej kontrakcie pri cviku tlak v ľahu s činkou o hmotnosti 70 kg (obr. 3).

-123-

TLAK V ĽAHU 1500

SILA (N), VÝKON (W)

RÝCHLOSŤ (cm/s)

150

1000

100

500

-500

-50

-1000

-100

-1500

100

200

300

400

500

600

700

800

900

1000

-150

ČAS (ms)

Obrázok 3: Časový priebeh sily, výkonu a rýchlosti pri cviku tlak v ľahu s činkou o hmotnosti 70 kg (HAMAR, 1993). Uvádzané údaje boli získané pomocou zariadenia FiTROdyne, ktorého hlavnou súčasťou je snímač rýchlosti a polohy. Merané signály sa po analógovo digitálnej konverzii privádzajú do počítača. Pomocou softvéru, využívajúceho základné zákony mechaniky, je možné vypočítavať a zobrazovať základné biomechanické parametre uplatňujúce sa pri svalovej kontrakcii. Z pokojovej polohy začína pohyb smerom nadol, pričom negatívna rýchlosť najprv narastá a v druhej polovici dráhy klesá - brzdivý pohyb. Sila sa v priebehu tejto fázy (excentrickej) mení a maximálne hodnoty dosahuje v dolnej polohe pri zmene smeru pohybu (v uvádzanom prípade je to dvojnásobok hmotnosti činky). Prejaví sa to zrýchlením pohybu činky, ktoré je priamo úmerné pôsobiacej sile, pred a po dosiahnutí dolnej polohy. Po tomto náraste sily aj rýchlosti vidíme fázu rovnomerného narastania rýchlosti, kde sila osciluje nad hodnotou gravitačnej sily dvíhanej činky. Výrazné spomalenie pohybu v závere sa prejavilo poklesom sily pôsobiacej na činku (spôsobené aktívnou brzdiacou silou pôsobiacou v smere zemskej príťažlivosti) až na mínusové hodnoty. Rýchlosť dosahuje maximálne hodnoty približne v dvoch tretinách pohybu a potom docháza k spomaľovaniu až na nulovú hodnotu. Pri tomto spôsobe vykonania cviku dosahuje výkon maximálne hodnoty medzi vrcholom sily a rýchlosti. Pokles k nulovej hodnote je buď priamy (pri vyšších hmotnostiach činky), alebo v prípade ľahšieho závažia po prechodnej fáze negatívneho výkonu zapríčineného aktívnym brzdením pohybu činky smerom nahor. Z takéhoto záznamu možno získať tak maximálne ako aj priemerné hodnoty jednotlivých parametrov, t.j. sily, rýchlosti a výkonu. V prípade maximálnych hodnôt je možno naviac špecifikovať polohu, v ktorej sa dosahujú. Keďže priemerná sila a priemerný výkon môžu byť "skreslené" negatívnymi hodnotami v prípadne sa vyskytujúcej brzdivej fáze v závere aktívneho pohybu, možno alternatívne používať priemerné hodnoty iba vo fáze s -124-

pozitívnou silou, resp. výkonom. Tieto bývajú o niečo vyššie ako priemery z celého rozsahu pohybu. Keďže však vyjadrujú funkciu svalov vo fáze aktívneho pôsobenia sily smerom nahor, možno ich považovať za lepšie ukazovatele dynamických silových schopností. Ako ďalšiu alternatívu na posúdenie dynamických silových ukazovateľov možno brať do úvahy iba fázu, v ktorej pôsobiaca sila presahuje hmotnosť činky. Pre túto fázu sa používa označenie aktívny akceleračný impulz (SCHMIDTBLEICHER, 1982). ZÁVISLOSŤ

JEDNOTLIVÝCH HMOTNOSTI ČINKY

PARAMETROV

SVALOVEJ

KONTRAKCIE

Obrázok 4 znázorňuje priebeh priemerných hodnôt sily, rýchlosti a výkonu v závislosti od hmotnosti činky pri tlaku v ľahu. Z rovnomerného narastania hodnôt sily a zo vzťahu F=m.(g+a) vidíme, že priemerná sila je priamo úmerná hmotnosti činky a narastá až do maxima. V priebehu rýchlosti možno pozorovať opačný trend. Hodnoty rýchlosti sa s pribúdajúcou hmotnosťou postupne znižujú. Charakteristický je tiež priebeh výkonu, ktorý od najnižšej hmotnosti narastá, dosahuje maximum a opäť klesá. Priebeh maximálnych hodnôt tých istých parametrov ukazuje obr. 5. Z grafu je zrejmé postupné narastanie sily so stúpajúcou hmotnosťou činky, pričom maximálne hodnoty, osobitne pri nižších hmotnostiach, viac ako trojnásobne prevyšujú gravitačnú silu dvíhaného závažia. Tento fenomén je spôsobený potrebou spomalenia a zrýchlenia činky pri zmene smeru pohybu, teda vo fáze, v ktorej sa excentrická forma práce svalu mení na koncentrickú. TLAK V ĽAHU 1400

SILA (N), VÝKON (W)

RÝCHLOSŤ (cm/s)

200

1200 150

1000 800

100 600 400

200 0 20

100

110

0 120

HMOTNOSŤ ČINKY (kg)

Obrázok 4: Závislosť priemerných hodnôt sily, výkonu a rýchlosti od hmotnosti činky pri cviku tlak v ľahu (HAMAR, 1993).

-125-

TLAK V ĽAHU 2000

SILA (N), VÝKON (W)

RÝCHLOSŤ (cm/s)

300 250

1500 200 1000

150 100

500 50 0 20

100

110

0 120

HMOTNOSŤ ČINKY (kg)

Obrázok 5: Závislosť maximálnych hodnôt sily, výkonu a rýchlosti od hmotnosti činky pri cviku tlak v ľahu (HAMAR, 1993). Priebeh maximálnej rýchlosti má, tak ako je tomu v prípade priemerných hodnôt, opačný priebeh. Maximálny výkon dosahuje maximum pri hmotnosti 30 kg a potom klesá. Keďže výkon je súčin sily a rýchlosti, vidíme že pokles je zapríčinený malým narastaním sily a väčším úbytkom rýchlosti pri vyšších hmotnostiach. Poznanie priebehu parametrov sily pri rôznych hmotnostiach činky umožňuje presnejšie posudzovať špecifické adaptačné zmeny, ktoré predstavujú podklad zlepšovania športového výkonu, vyžadujúceho realizáciu silových schopností pri vysokých rýchlostiach svalovej kontrakcie. SILOVÉ SCHOPNOSTI A ICH ZMENY VPLYVOM PROPRIOCEPTÍVNYCH PODNETOV V ostatných rokoch bolo publikovaných viacero prác, ktoré ukázali, že ako prostriedok zlepšovania proprioceptívnych funkcií a následne aj niektorých motorických funkcií sa môžu uplatňovať aj vibrácie. Proprioceptívne stimuly, buď samotné alebo v kombinácii so silových tréningom boli aplikované pomocou zariadenia vyvinutého na Katedre športovej kinantropológie FTVŠ UK v Bratislave. Cieľom práce bolo zistiť efekt sériovej proprioceptívnych podnetov na účinnosť silového tréningu. Dve skupiny študentov, experimentálna (n=12, vek 21,4±1,42 rokov, výška 179,9±6,47 cm, hmotnosť 76,9±11,4 kg) a kontrolná (n=8, vek 20,2±0,41 rokov, výška 189,5±7,15 cm, hmotnosť 78,9±8,85 kg) absolvovali 8 týždnový tréning, v ktorom 3 krát týždenne vykonávali tréningové jednotky pozostávajúce zo 6 sérií po 6 drepov so 60 % jednorazového maxima. Experimentálny súbor absolvoval cvičenia na prototype zariadenia na sériovú proprioceptívnu stimuláciu, ktoré produkovalo vertikálne protinárazy s amplitúdou 2 mm frekvenciou 12 Hz. Obe skupiny vykonávali cvičenia maximálnou intenzitou v koncentrickej fáze pohybu. Na začiatku a na konci sledovaného obdobia absolvovali sledované -126-

súbory merania maximálnej izometrickej sily dolných končatín na dynamometickej platni a diagnostickú sériu v drepe na zistenie maximálneho výkonu na zariadení FiTRODyne metodikou vyvinutou na našom pracovisku (Hamar, 1995). Ako môžeme vidieť na obr. 6, u oboch súborov došlo k zlepšeniu maximálnej sily izometrickej kontrakcie, experimentálny z 1516±278 na 1719±357 N, kontrolný z 1277±54,7 na 1400±179 N. Porovnanie prírastov neukázalo významné rozdiely čo svedčí , že účinky oboch typov tréningu na rozvoj sily boli približne rovnaké. Výrazne odlišný charakter mali zmeny hodnoty sily, ktorú boli jedinci schopní vyvinúť v úvodných 300 milisekundách (ms) maximálnej izometrickej kontrakcie (obr. 7). Kým v experimentálnom súbore došlo k štatisticky významnému zlepšeniu (p